Aj zvieratá zomierajú lepšie, ako pacienti v našich nemocniciach

Ono je to aj o tom, ako sa kto vyrovnáva so zomieraním. Zažila som pomalé umieranie mamy. K smrti mám pozitívny postoj /som sestra/. Všetko som brala s kľudom, vedomá si toho, že už niet pomoci. Mama chcela zomrieť doma. Keď nadišla chvíľa a mama začala v noci /pred Štedrým dňom/ chrčať, dala som ju do sedu oprela o seba a bola som ochotná zostať s ňou. Lenže to som ešte nevedela, ako sestra začne panikáriť, revať a dožadovať sa pomoci - lebo lekári jej pomôžu - nepomohlo moje uisťovanie, že tam už pomoci niet. K sestre sa pridal aj otec - bola som sama proti dvom. Vola sa RZP, napriek tomu, že som lekárovi vysvetlila, že chcem, aby mama zostala doma /ak sa jedná o agóniu/, ešte sa ma spýtal, či myslím infaustný stav - moja odpoveď bola áno, nasľuboval sestre hory - doly CT a pod. Odviezli ju 23:30 po kontaktovaní príjmovej ambulancie a miesta umiestnenia - geriatria - sestra pochopila... Žiaľ bolo už neskoro, chcela s ňou zostať do rána, nebolo možné. Mama zomrela sama, ráno o 5:30h a mne zostali neskutočné výčitky.

V tom prvom príbehu sa píše o 93ročnej babičke a sestričkách
Môj príbuzný mal 68rokov a pomoc mu neposkytol ten,ktorý by mal byť vzorom na oddelení-PRIMÁR !
Dojalo ma,keď som sa o ňom dočítal v celostranovom článku vo Večerníku ako o celebrite,ktorej koníčkom je tenis a výlety do Spojených arabských emirátov:-)))
Aj takéto celebrity vyrába dnešná doba...

Čítala som, ďakujem, je mi na zvracanie. A zdieľam...to je jediné čo môžem urobiť

mozno je to hlavne tym, ze ludia sa smrti boja. je to nieco, pri com nikto nechce byt pritomny, tak to zvalia na zdravotnicki personal, ktory ma dost starosti s pracou okolo zivych.

je to zial pravda, ze skor je clovek pri smrti domaceho milacika ako pribuzneho. a pritom smrt moze byt krasna, aspon tak mi to hovorila kamaratka, ktora je dobrovolnickou v hospici.
ja som bola zatial iba pri zomierani nasho psa, drzala som ho za labku a bolo to svojim sposobom velmi krasne ako slobodne odisiel a posledny krat vydychol. tym ze sme ho mali 18 rokov da sa hovorit ako o smrti blizkeho, aj ked to bolo len zvieratko. ine je jasne ale eutanazia a ine prirodzena smrt, ktora zdaleka nemusi byt hladka