Ahojte,
bola by som vďačná, keby mi niekto vedel poradiť s mojím, momentálne nešťastným, vzťahom.
S priateľom som 4 roky a čím ďalej cítim viac a viac, ako sa odsudzujeme. Nie som si istá, či ho ešte ľúbim a ani ako to "spoznať".
Hádame sa čím ďalej tým viac. Začínajú mi vadiť veci, ktoré som predtým prehliadala - jeho urážanie sa ta každú maličkosť a detinskosť pri riešení problémov, jeho neschopnosť zvládať "záťažové" situácie...
A to teraz myslím ako záťažové situácie malicherné problémy.
Boli sme pred tromi týždňami na dovolenke. Ani jeden sme tam nepoznali mesto, ale chceli sme ho prejsť, no samozrejme, boli sme blbí a bez mapy, stratili sme sa a niečo sme poblúdili. Celú cestu som počúvala fňukanie a nadávky dospelého chlapa, ako je hladný, smädný, unavený a ako je mu hrozne teplo. Vtedy sa mi znechutil, myslela som iba na to, že sa necítim ako s chlapom, ale ako s malým deckom, čo nič nevydrží. Ja som bola rovnako smädná a unavená, ale nesťažovala som sa, neriešili som sa to na ňom a nenadávala pri každom kroku. Bol na mňa tak odporný, že jediné, čo mi behalo hlavou bolo, že sa chcem rozísť, že toto nie je chlap, s ktorým chce byť a že preboha, čo by robil, kebyže máme ozajstné problémy v živote, keď zablúdenie v cudzom veľkom meste berie ako tragédiu? Robil to vždy, ale až tento rok mi to "trklo".
A od tej doby mi vadí veľmi. Teraz, keď sa pohádame, už nie som smutná, už to ani nemienim riešiť, nechávam to ako on "len tak", lebo nechápem, prečo by som to mala byť ja, kto príde a ospravedlní sa.
Neviem, mám pocit, že na tej dovolenke to bola nejaká posledná kvapka, občas je mi s ním ešte pekne, ale stačí malá hádka a ja si predstavím, ako na mňa vrieska, čo všetko zlé mi spravil...
ja už proste neviem, či ho ľúbim. Neviem ani, čí mám dôvod na rozchod, či to nebudem ľutovať neskôr.
