Ahojte. Mám 17. Začnem hneď tak ako to cítim.
Ako mám byť sebavedomá, keď som už roky psychicky týraná, ponižovaná a osočovaná? Keď mi je trápne už len výiezť von kvoli mojmu výzoru?
Ako mám žiť na dedine, kde každý každého pozná, kde všetko o vás vedia, zazerajú, kritizujú, nenávidia bez príčiny? Rada by som sa odsťahovala, ale ja ešte nezarábam, rodičia sú rozvedení( ďalší dovod prečo som pre našich obyvateľov len kus handry), otec o mňa nikdy nejavil záujem, je v zahraničí, príjde raz za mesiac aj to na nás len vrieska a hreší. Zarobí 2000€ a dáva na 3 deti( jedno teraz prváčka na ZŠ, 2 na strednej škole) 250€ a 200 si platí z rodinných, cize k mame ide 450 € a ona zarobí nejakých 200€. Brat žije na náš úkor, každý deň musí mať maso, veľakrát zožere 10 vajec len tak, veľakrát mame hreši, že navarila zle a zobere si 10€ a ide sa nažrať. Chodí do posilky aj na to si pýta peniaze od mamy, doma nič nepomáha a ja mu za to jeho neustále hrešenie a ponižovanie musím ešte aj žehliť- ale to robim kvoli mame, lebo ona chúďa má toho naozaj veľa. Preto sa mi až hnusia všetci tí, čo chodia do posilky a namyslene prezéntujú svoje svaly, kt. nemajú od roboty, ale z naťahovania sa. V našej rodine robia len ženy. Ona nad mojím bratom nezmože a otec sa vobec nestará, len jej dobre nahreší. Čakáme len na ten moment, kedy sa ho zbavíme. Pred kamarátmi robí veľkého frajera, ale doma nás doslova týra. Ach, keby ste vedeli, aký je prešibaný herec.
Potom sa pozriem na tento svet a znova sa zhnusím. Samý sex, láska je len o výzore a peniazoch, narcizmus a podobné nechutnosti. Nemám žiadne kamošky, teda mám pseudokamarátky a také, kt. majú dokonalé rodiny a na mojom nešťastí sa len vyžívajú, chalani o mňa ani nejavia záujem, nedávno jeden aj javil, bol krásny ako obrázok, milý, slušný, dobrý, zo super rodiny- ale tu je ten moj blok, nechcem pána dokonalého, kt. by ma nevedel chápať, chcem niekoho, kto si prešiel tiež niečím odporným, aj keď to nikomu neprajem. Preto som na jeho pozvania von odpovedala výhovorkami. Som si istá, že za iných okolností by som s ním už bola aj dokonca života. Viem, premárnila som šancu, ale kašlem na to. Hádam nájdem niekoho a keď nie tak nie. Aj tak si neviem predstaviť, že by sa ku mne nejaký muž správal milo. Radšej ostanem navždy sama. Mávam z toho strašné depky, ale rezať sa nikdy nebudem, je to pre mňa hlúposť, dala by som tým čo ma nenávidia bez príciny len dovod na radosť. Aj keď mám strašnú chuť spáchať samovraždu a zomrieť
