Ako sa s tým vyrovnať? Je to zlé, bolo mi veľmi ublížené. Včera som sa chcela hodiť pod vlak, môj život je v troskách, prichádzam úplne o všetko čo som mala, prichádzam o štastie a neviem a nemôžem to zastaviť, len stáť a len tak sa pozerať.
Mám 21 a prichádzam o všetko. Keď spím tak mi je najlepšie pretože nemusím vtedy rozmšlať, nemusím vtedy žiť nejak, len spať. Ale ťažko, aj ked idem neskoro spať tak keď čo i len otvorím oko tak ma už chytá zúfalstvo.
Revala by som s plných plúc, hrozne ma bolí srdce, vlastne akoby som ho ani nemala a akoby som tam mala vypálenú obrovskú dieru a tá ma tak bolí. Nemôžem robiť nič, absolútne nič. Nemôžem pozerať - cítim potom ešte väčšiu beznádej a väčší strach, hdbu tiež nemôžem počúvať - neexistuje, cítim sa pritom strašne, nemôžem ani pracovať aj keď ma nútia ale to sa nedá, nevládzem, nechcem, nemôžem. Nemôžem robiť absolútne nič, môj deň je že vstanem a skúšam prežiť kým idem spať. prechádzam sa aj 3 hodiny v kuse, potom zapíšem celú písanku tým ako sa cítim a že by som najradčej ani nežila.
Prajem si aby som sa nikdy nebola narodila. Je mi zle z tohoto sveta, nemám tu miesto, dobrý ľudia tu už nemajú čo robiť. Je to zlé. Mám vysoký tlak a každú chvílu závrate, bojím sa že čoskoro dostanem infarkt. Ráno ked sa zobudím chytá ma pocit zúfalstva ktorý trvá, potom plačem, revem. Ak sa dá, ak som sama, chcem revať z plných plúč a búchať do vankúša.
Keby som nebola taká zbabelá tak už dávno mám podrezané žily, ale ukryla som si tabletky od mojej maminy, užíva príliš silné lieky, stačilo by ich možno 5 a moje trápenie by sa tým možno skončilo. Nik nerozumie ako sa cítim. A hlavne nemôžem žiť, nemôžem sa vrátiť do života, keď idem von s kamarátkami tak po pol hodine plačem nad pohárom vína a ked sa vrátim domov tak sa cítim ešte horšie. NEmôžem sa nikde ani pozriet a ani na nikoho, všetko mi to pripomína.
Chcela by som stále iba plakať ale moje oči sú už tak unavené, nechcem takto žiť, ja enchcem vôbec žiť. Čo mám zo sebou robiť?
Prajem si aby som sa nikdy enbola ani narodila, hovorím si keby som aj prišla o nohy ale keby sa mi nezrútil celý môj svet :-(
Pred tým som nebola štastná, potom prišli tie chvíle a 5 rokov som si budovala svoj život, domov a všetko a bola som dokonale šťastná, vtedy mi ku šťastiu nič enchýbalo, vedela som len že s nechcem vrátit do starého života. Ale jeden večer a ja prichádzam o všetko. Neviem ako to mám vydržať kým sa to nevyrieši. Len kvôli tomu sa snažím nejak udržať pri živote, lebo chcem mať nádej že sa to vyrieši. Ale tá bezmocnosť, nemôžem robiť nič.
Všetci mi vravia aká som krásna, aká som milá a aká dobrá ale ja si tak nepripadám. Prečo, tu nieje nik pre mňa, tu nieje miesto pre mňa, pre mňa bolo posledných 5 rokov niečo ako odmena za to že tak rada ludom pomáham, tak kde som do pi... urobila chybu?? Komnu som tak strasne ublízila?
Neviem momentálne či prezijem tento mesiac. Ale ak naozaj o všetko prídem tak takto nechcem žit, naozaj nechcem. strasne ma láka niečo čo ma môže zabiť, cez cestu ked idem tak sa ani neobzriem či ide auto. iba ak idem s niekym. Neusmievam sa, iba nasilu. Nemožem si nájsť nič čo mozem robit. NErozumiem a nechápem co mám robiť :"-(
