Bol raz jeden chlapec a dievča. Boli mladí, sprostí a obaja sa vo vzťahoch vôbec nevyznali, a tak to aj po mesiaci dopadlo...
Ide o to, že ja som sa ešte nestihla zaľúbiť. Láska na prvý pohľad u mňa neexistuje. Možno len silné sympatie. Ja som v tomto slimáčik. A on bol zaľúbený hneď. A ja som ho mala rada, tušila som, že to po čase príde, tak som mu dala šancu. Veľmi sme si rozumeli aj keď to bol len mesiac. Povedal mi o sebe tak osobné veci, že som až bola prekvapená. Myslela som, že so mnou ráta. A takmer doslova zo dňa na deň prišiel, povedal mi, že ho to prešlo a zmizol. Zrovna v tom čase keď som začala byť iniciatívna ja. (ale len tak, že - konečne som ho zavolala von, konečne som ho ja chytila za ruku) Mne to bolo tak nepríjemné, že som sa mu musela ozvať. Zdalo sa mi, že sa toho zľakol. A on mi povedal, že nechce zostať kamarát. Že v tom nevidí zmysel, keď to už nikdy nebude také ako predtým. V podstate som uňho asi úplne klesla na úroveň kohokoľvek iného. Čomu ja vôbec nerozumiem. Mala som pocit, že máme naozaj pekný vzťah, že si naozaj rozumieme. Že sme k sebe hneď od začiatku úprimní, čo nie je úplne bežné. Myslím... A je mi ľúto s tým len tak seknúť a zahodiť to za hlavu. Som naozaj taká naivná a všetko to čo v tom bolo bola len chémia a to, že bol zaľúbený? Mňa to strašne prekvapilo a je mi to ľúto. Nechcem oňho prísť. Pokojne zo mňa urobte najväčšieho idiota, len mi to prosím vysvetlite...
Už je to nejaký čas. Veľmi mi chýba. Neviem, či som zaľúbená, ale viem, že mi na ňom veľmi záleží. A neviem, čo mám robiť.
