Zdravím, v krátkosti tu opíšem môj problém, budem vám vďačný za akúkoľvek radu.
Mám 20 rokov, a mám problém s tým, že sa mi pravidelne vracajú depresie.Vždy som bol skôr introvert a vyhľadával samotu, ale zase nebol som ten typ, čo je stále ticho a nevie za ozvať, keď je treba.
Na ŽS som do kolektívu vôbec nezapadol. Všetci nasávali a fajčili. Ja som to odmietal, a hoci ma nešikanovali, mali stále nejaké narážky na moju osobu.Vôbec som si to nepripúšťal, nenechal som sa nimi vnútorne zlomiť.
Po ZŠ som išiel na gympel. Kolektív a ludia neporovnatelne lepší a rozumovo na vyššej úrovni. Našiel som si tam pár dobrých priateľov, ale moje predchádzajúce skúsenosti s ľudmi spôsobili, že som nedokázal (a stále nedokážem) veriť ľudom a budovať pevnejšie priatelstvá, mám proste stále pociť, že im na mne niečo vadí a že ma neznášajú( znie to trochu paranoidne, ale ja neviem, či si to len namýšlam alebo to tak naozaj je). Veľakrát ma volali na chaty alebo oslavy, ale ja som jednoducho nemohol (čo ma teraz aj mrzí, pretože ,,cítil" som, že by som si s nimi rozumel.
Po gympli nasledovali príjimačky na VŠ, ktoré som bez väčších problém dal. V tomto okamihu(20 rokov) sa vo mne niečo zmenilo. Začal som si nejak uvedomovať, že nemám v podstate žiadnych priateľov(a paradoxom je, že možno by som aj mohol mať, ale nedokážem to.(dosť veľký rozpor ja viem), do toho sa pridali aj vážnejsie zdravotné problémy, ktoré tu nechcem uvádzať a začal som upadať do DEPRESIE a do najhoršieho obdobia môjho života. Postupne to bolo stále horšie a horšie, a okrem mňa veľmi trpeli aj moji rodičia( s ktorým mám ináč veľmi dobrý vzťah), a nakoniec mi neostávalo nič iné len pristúpiť na psychiatriu Diagnostikovali mi stredne ťažkú exogénnu depresiu Predpísali mi AD, po cca 2 týždnoch sa stav zlepšil, po 2 mesiacoch som ich (bez oznámenia psychiatrovi) vysadil. Vedel som, že po opadnutí ich účinkov sa to zase zhorší, ale môj názor bol a je, že AD NIČ nevyriešia. Je to podobné ako zapíjať problémy a neustále ich odkladať.(Musím, ale priznať, že pri ťažšej depresie sú nutnosť).
Povedal som si, že to musím zvládnuť aj bez nich a HLAVNE neprejavovať na sebe žiadne známky depresie( nemôžem sa pozerať na to, ako rodičia trpia, že mi nevedia pomôcť)
Takže výsledok je takýto: AD neberiem, depresia nie je zďaleka taká silná ako bola- striedajú sa mi lepšie a horšie obdobia, neprejavujem navonok žiadne príznaky depresie, ale vo vnútri to stále cítim (pocity beznádeje a nezmyselnosti sveta) Nedokážem si budovať priatelstvá, nad vzťahom neuvažujem vôbec, jednoducho by som to nezvládol.
Ak ste sa dočítali až sem, tak vám veľmi pekne ďakujem za vašu pomoc.
