Bariéra v mysli? Ako ju prekonať?

Nenašla som žiadnu podobnú tému s týmto problémom, tak sa ospravedlňujem. Už sa vám stalo, že sa vám niekedy niekto veľmi páčil, bol vám sympatický, rozumeli ste si, ale nevedeli ste, čo presne je ten pocit, ktorý k nemu cítite, a tak ste to nechali, len tak voľne ísť a čakali ste ako sa to vyvinie? Lebo taká som ja. Tomuto človeku som sa začala páčiť tiež. A všetko by bolo ok. Normálne by som to nechala tak, možno sa z toho niečo vyvynie, možno nie. Mám 19 rokov a toto je v podstate prvý chalan v mojom živote. Predtým som dostala maximálne pusu na líčko... Čo podľa mňa nebolo úplne štastným riešením boloto, že sa prekecol pred jedným spoločným kamarátom, ktorý hneď bežal za mnou a oznámil mi, že sa tomuto chlapcovi páčim. Čo mu poriadne zľahčil, pretože už nemusel rozmýšľať ako mi to povie. Preklopilo sa to. A tým pádom skrátil aj mne čas na rozmýšľanie, či s ním vôbec chcem niečo mať. Pre mňa to bola tak nová a celkom nečakaná informácia, že sa mi v podvedomí vytvorila dosť veľká bariéra a neviem to prekonať. Akonáhle som sa dozvedela, že ma má radšej, už ho neviem brať ako "lepšieho kamaráta," ktorý sa mi páči a on sa tak už ani nespráva. Bariéra spočíva v tom, že keď ho stretnem, už sa naňho tak neteším ako predtým, keď som to nevedela. Ako keby som sa toho vzťahu bála, alebo čo. Prvý týžden, keď sme sa stretli a len ma objal na rozlúčku, došlo mi z toho až fyzicky zle. Na vracanie. Čo je pre mňa dosť nepochopiteľné vzhľadom na to, že sa mi páčil. Teraz je to už trochu lepšie, ale stále neviem ako ho vnímam. Nevadí mi keď ma chytí za ruku, nevadí mi, keď ma pobozká. Ale keď to neurobí a len sa rozprávame je to takisto ok. To prvotné poblzánenie jednoducho nahradila nejaká zvláštna bariéra v mojej mysli a tá sa tuším len rozširuje, keď povie niečo pekné na moju adresu. Jednoducho neviem ako sa mám k tomu postaviť, som trochu smutná, že to ten náš spoločný kamarát nenechal na nás, pretože ja vôbec neviem čo od toho vzťahu chcem a za nos ho ťahať nechcem aj keď to už trošku asi robím. A podľa jeho správania vidím, že ten si teda tým, že ma má naozaj veľmi rád je dosť istý. Je mi s ním fajn. Mám 19 rokov a prvého priateľa. Asi? Inak som neriešila nič, čo sa vzťahov týka, pretože mám dosť velké zdravotné problémy a kopu iných vecí... no jednoducho som uprednostnila toto, pred chalanmi. Mala som pocit, že nepotrebujem svoje problémy presúvať ešte na niekoho ďalšieho a stále sa ma tento pocit drží. Napr. keď ho pár dni nevdím, chýba mi. A keď príde, objaví sa to, čo som nazvala bariérou a ja zrazu nič necítim. Pritúli sa ku mne a ja v tom momente neviem, či to chcem, alebo nie. V tom momente je tam bariéra a za ňou nie je nič len ja a pocit, že som úplny idiot.