Moje deti chápu iných a nechápu mňa - vlastnú matku

ak chceš, naučíš sa pomaly, postupne žiť inak. Ak nechceš, budeš sa nešťastná točiť v bludnom kruhu.

tak to nemeň. Lebo keď si tak bola vychovávaná, tak to na betón musí byť to správne a ty predsa musíš byť tak šťastná, no nie? Lebo veď - čo by na to povedali ľudia. A čo hovoria ľudia na to, že si nešťastná/nespokojná, ha? To majú v paži, že? Tak aj ty sa nauč mať v paži to - čo povedie ľudia.
Ak niečo v tvojej výchove bolo zlé, už nie si predsa decko, máš možnosť zmeniť to. Nevyhovuje ti žiť tak, ako žiješ. Tak KONEČNE začni žiť tak, ako TY CHCEŠ. Môžeš, ja ti to dovoľujem :) si dospelá, svojprávna, nemusíš sa zodpovedať ľuďom. Ale sama sebe.

... samu seba na prvé miesto... - už som sa s tým párkrát stretla, len čo všetky tie predchádzajúce roky, v ktorých som to robila presne naopak - bola som tak vychovávaná - že: "čo na to povedia ľudia", takže je teraz ťažké zmeniť to.

Nešťastná, prečo chceš mať so VŠETKÝMI len dobré vzťahy? To je čo za nonsens? Potom sa nečuduj, že ten pokoj, ktorý chceš mať, nemáš, lebo na seba samú kašleš. To má byť presne opačne - keď postavíš SAMU SEBA na prvé miesto (svoje názory si nenecháš pre seba ale ich povieš, rovnako ako aj svoje potreby uspokojíš medzi prvými), získaš tým pokoj a možno i dobré vzťahy s okolím. Keď to robíš opačne, stojí ťa to nenormálne veľa síl, úplne zbytočne minutých a výsledok je v prdeli.

ika: ... moje deti už dávno nepoučujem - vzhľadom na ich vek - takisto chápem, že majú svoje životy - veď napokon deti nevychovávame pre nás samých, ale, naopak, pre nich, preto, aby boli v živote samostatní, schopní rozhodovania, atď., a vlastne od nich už ani nič nechcem, len - aj to naozaj len v ojedinelých prípadoch - porozumenie

To je o tom, ze deti by mali v dospelosti odist z domu a zacat zit svoj zivot, aby neobmedzovali rodicov.Jasne, ze deti maju na zivot neraz iny nazor a ten im treba nechat, ved ich zivot nauci, ty to neurychlis a ani svojimi skusenostami im nepomozes, oni to musia pochopit cez svoje neuspechy a pady a ty im nezabranis. Moja mama zije sama napriklad, ja som z domu od 19 stich a nezabudne mi denne zavolat, co robim, ked poviem, ze pozeram telku nezabudne ma sprdnut, ze ako si matka 4 deti dovoli mat cas na telku, ked rano o osmej nedvihnem telefon, uz ma cakaju 3 sms, ze ako si jedna matka moze dovolit vyspavat tak dlho xixi, ale uz som sa naucila si to nevsimat.Jej nevysvetlim, ze je to moja vec. Minule jej chutil zemiakovy salat, co som jej po synovi poslala na Silvestra a chcela vediet aku majonezu donho davam, ale napadlo ju, ze asi je to domaca majoneza a nechcela ma pochvalit, ze je dobra, lebo ona ma nikdy nechvali,tak tak vseliako obklukou nato isla, az som sa nezdrzala a zacala som sa rehotat, ze joj matko, ved uz povedz, ze viem robit dobru majonezu a ja ti dam recept.hihi

... takisto nemám problém priznať si chybu, len čo vtedy, ak aj po niekoľkonásobnom prehodnotení nadobudnem presvedčenie, že pravda je predsa len na mojej strane a chybu si nevie priznať ten druhý?

Nestastna, skus byt detom viac priatelkou ako matkou a vase vztahy sa zmenia, nepoucuj ich v kuse, nesnaz sa pouzivat vety, ja mam zivotne skusenosti, ja to viem lepsie, nebud velmi vazna, proste snaz sa im prisposobit, ich veku, ich pohladu na svet, oni nebudu ako ty, oni sa tam, kde si ty dnes dostanu az o dvadsat rokov.Pre synov si zenou a necuduj sa, ze muzi zenam nerozumeju, ved to ani dospeli muzi nerozumeju zenam, nieto este mladi chlapci.Neber to tragicky.Skus to brat s humorom a vsetko co ti povedia a sa ta dotkne skus na humor otocit.

Bože, tak robím všetko preto, aby som mala so všetkými len dobré vzťahy - asi to bude tým, že zo všetkého najviac potrebujem pokoj, a keď sa mi napokon stane, že predsa len vyslovím aj svoj názor, hoci strašne chcem zostať ticho, neviem si poradiť s tým zemetrasením, ktoré vo mne nastane..., synovia majú 26 a 21 rokov...

Ano mam 4 deti a jasne, ze sa poskriepime, aj si navzajom vynadame, ale nase hadky trvaju v priemere pol hodiny a hned sa bavime normalne dalej. Akceptujeme svoje osobnosti a povahy, ked vieme, ze niekto z nas je vybusnejsi, alebo histerickejsi, tak proste si to aj medzi sebou povieme, napriklad dcera je velka histericka a aj sama na sebe sa niekedy bavi, ze ako prehnane reaguje...to je vsetko o sebareflexii o sebapoznani o priznani si chyb.Ja neraz capnem syna, ktory je vysoky ako ja po hlave, ked vyvadza a poviem mu co si myslim, on zacne hundrat a povie mi, aka som ja a potom sa na tom smejeme, akoze treba si aj vediet uznat chybu, nam velmi pomaha, ze kazdy z nas otvorene hovori o svojich chybach, ja sa nehnabim priznat aj pred detmi, ze boze, ale som nervna, alebo zas mam dlhy prejav...stale musim mat posledne slovo..syn mi nato vacsinou odpovie, ze to bude zenskymi hormonmi, lebo ja sama o sebe poviem, dnes do mna nerypte mam vykyv hormonov a kazdy to akceptuje xixi