Bývam spolu s partnerom a deťmi v jednej domácnosti, ale o vzťahu sa už dávno hovoriť nedá. Nemáme spoločné koníčky, nikam nechodíme, len z roboty do roboty, keď sme spolu doma, ani netrávime čas v jednej miestnosti. Niečo také ako aspoň naobedovať sa spolu, vôbec nepoznam. My jeme v kuchyni, on pravidelne pri televizore. Vlastne televizor a postel je jeho jediný svet doma. V domacnosti mi sice pomáha, ale...
Nemáme o čom komunikovať. Lepšie povedané ON nemá o čom. Za najväčší problém ja považujem to, že on NECHCE nič riešiť, o ničom diskutovať.
Už asi rok spolu spíme možno tak raz za 3 týždne. Ja som dosť sexuálne založená a považujem za niečo ozaj hrozné že on absolutne nedokáže dopriať mi ani takú základnú potrebu akou je sex.
Náš vzťah, teda toto spolubývanie, ja už nemám chuť zlepšovať ani obnoviť niečo medzi nami. Neviem, dokedy budeme spolu, domácnosť aj medzi deťmi je to celkom v pohode. Len to, že medzi nami je dávno koniec.
Mrzí ma, že on nechce o nicom so mnou rozpravat. Ale ak aj sa zmierim s tým, ze spolu len kvôli deťom bývame, neviem, ako sa mám zmieriť s tým, že spolu nespíme. Vyhýba sa akejkoľvek debate, ktorou by sme mohli niečo vyriešiť. Rozhodla som sa teda, že si nájdem milenca. /Len si na to musim najst aj čas./ Stále na to myslim. Ale zas.... asi nie som na to pripravená, asi ho stale milujem. Ale dokedy vydržim takto? Už som z toho dosť psychicky hotová, neviem sa vysporiadať s týmto jeho nezáujmom o všetko, čo sa mna týka.
Vlastne ani neviem, čo chcem poradiť. Možno odpoveď na otázku, či sa mám zmieriť so životom, ktorý prežijem s osobou, ktorá o mňa nemá absolutny záujem. K rozhovoru ho neprinutim, a ja som typ, ktorý mlčaním strašne trpí. Nechcem takto žiť. A rozísť sa bez vydiskutovania si všetkého sa mi zdá... no neviem, celý život myslieť na to, že ani jeden z nas nepovedal, co ho trápi, a že sme sa ani nepokusili o nejaké riešenie... to tiez asi neni výhra.
