Dobre Michael, súhlasím s tebou, že si to tým, že si to zažil tie nepríjemnosti, že to mohlo ovplyvniť tento stav a nechuti do života. Ale je podľa mňa potrebné to zmeniť – začať prežívať znova pocity radosti – tie pocity, ktoré ja vidím aj na DOSPELÝCH ľuďoch a nie len na deťoch. A ja si myslím, že niečo na to je a treba to nájsť.
No práveže ja som tiež zažil šikanu v škole na 1. stupni, aj som plakal, ale doma nebolo pre to žiadne pochopenie. Ja som to vlastne ani nikomu vtedy nehovoril, lebo hovorilo sa, že chlapi neplačú, treba byť tvrdý atď.... A moja mama to je tiež prípad- stále len diktovala čo mám robiť a bola aj výbušná povaha. Veľakrát nemala som mnou nervy a mlátila ma remeňom a pri tom tvrdila, že mám aj bratovi varí stará sa o nás atď. A ja som zostil po rokoch, že ona vlastne ani skoro nič iné nevie – teda určite nevie moc dobre komunikovať a rzmýšľat nad riešením problémov. Ona si o sebe myslí, a myslela, že vo všetkom má a mala pravdu – nemala rada kritiku, ale rada kritizovala a ani s otcom si moc nerozumela a niekedy sa aj hádali a mňa to ako malého aj dosť vystrašilo.
Michael, inak ja si pamätám, že to začalo ten pocit už na 1. stupni ZŠ – určite tam bola aj moja nedôvera a nezdôverenie sa komu so svojimi pocitmi a myšlienkami. Lebo keď si ako dieťa medzi bláznivými deckami, ktoré si z teba skoro len uťahujú, nevážia si ťa, doma ti len dirigujú, čo máš robiť a nevypočujú si ťa, tak niet divu, že keď sa takýto malý chlapec nemá komu zdôveriť a od čoho sa odraziť. Keď bol nejaký problém v škole, tak rodičia, ktorí vykonávali robotnícke profesie, tak boli takí ako keby mali menej inteligencie a veci vybavovali skorej „hnevom“ (´=“Pojdem sa povadzit s tou učiteľkou“), než rozumom – inteligenciou (konštruktívnym dialógom)– a tak ma aj učili, že musím byť tvrdý, že inak to nejde s ľuďmi. To som sa ale doteraz nenaučil. Lebo to ani nemám v povahe. Pokúšal som sa, ale nejde to. Nie som ten typický chlap. Bol som dosť nesmelý a už ako som chodil do 1. triedy sa mi rozvinula silná sociálna fóbia – bál som sa ľudí, aj dospelých. Veľakrát som zlyhal pred ľuďmi. A to aj preto, že moja mama veľmi ľahko vybuchne za každú drobnosť a somarinu a je tomu aj teraz tak. Odborne sa tomu hovorí labilná emotivita , má v sebe napätie, úzkosti, zo záveru psychológa o mojej mame, ktorá si nevie priznať chybu: Osobnosť mentálne subnormná, s oslabenou frustračnou toleranciou, labilnou afektivitou so zlyhávajúcimi regulačnými a adaptačnými mechanizmami.
Myslel som si kedysi, že moja mama je asi normálna, ale zistil som, že nie je to tak, ale neskoro, keď som mal možno 13 rokov a už vtedy som sa dávno pokladal za obyčajnú nulu, za človeka, ktorý tu nie je na svete na nič iné, len na poslúchanie príkazov rodičov (už som sa vtedy cítil ako keby neslobodný človek a pomýšľal som občas aj na samovraždu – ale ešte som vtedy nemal depky, iba negatívne myšlienky ( a aj strachy zo spolužiakov okrem iného)) – Nie každý rodič je pre dieťa dobrým vzorom. Keď som išiel po ulici, veľmi som sa ich hanbil a vyhýbal sa ľuďom, aj dospelým a hlava dole, keď som išiel okolo. Bol som veľakrát ponížený, aj mamou na verejnosti – vysmievala sa mi za nedostatky atď – ale čo chcem tým povedať – vôbec nebrala ohľad moje pocity, myslela si, asi že „No šak je to len decko, on ničomu nerozumie“ (A TOTO SÚ TÍ RODIČIA, KTORÝCH MÁME MY (DETI) POSLÚCHAŤ, LEBO ONI NÁM CHCÚ VRAJ LEN DOBRE (!!!!), LEBO MY NIČOMU NEROZUMIEME ) /– a veľakrát to povedali aj otec, keď sa hádali - Ty tomu nerozumieš, nemiešaj sa do toho“ – a už som bol odpísaný. Ja tomu nerozumiem, ale hlavne že oni dvaja si nerozumeli. A tak to aj skončilo – rozvodom.
Začal som sa vyhýbať ľuďom a dá sa povedať, že som si aj doteraz do dospelosti zvykol na samotu. Neviem sa zo srdca zasmiať, ked som stretol po dlhom čase kamošku, aj ma objala, ale nič som k nej necítil – aj som jej to povedal, ale nepovedal som jej všetko, ale začal som o tom konečne hovoriť. A začínam stále viac. Aj s ľuďmi v práci – Hovorím ľuďom: Keď sa na teba pozerám, tak vidím, že si taký živý, ale ja nie som. Ja tak neviem žiť ako ty, vôbec ma nič nebaví, nie som negatívny ani v depresii, ale neviem žiť poriedne a nemám chuť do života. Hovoria mi, že aby som si našiel babu – no to neviem, uvažujem aj o tomto, že by to mohlo zabrať (ale som nespoločenský, čo vzťahu moc nevyhovuje a ďalšia vec, vôbec nevyhľadávam nové kontakty v tom zmysle, že sa s niekým pravidelne stretávať a tak, lebo si vystačím sám so sebou a všetko si vybavujem sám a nikomu nepotrebujem nejak pravidelne volať, že ako sa má a pod – telefón využívam skoro výhradne na komunikáciou s firmou, pre ktorú pracujem), ale pred 3 dňami mi dosvedčil konečne aj jeden chlapík – Róm: „Podľa mňa toto bude v rodine.“ A všímajú si to aj cudzí ľudia, že som taký bez života. Síce sa aj zasmejem, ale je to tak nasilu. Určite aj tí ľudia, ktorí toto čítajú ( a majú podobný problém), a sú na tom podobne , tak to asi rovnako riešia ako ja, že keď niekto povie nejakú srandu, tak sa radšej nasilu zasmejú, než aby dali najavo skutočný stav ich duše, ktorá je akoby bez života – čiže radšej úsmev, než bezduchý pohľad. Lebo potom by nám zas len povedali, že „A prečo si taký smutný?“ - A MY TO NECHCEME, ABY TO S NAMI ROZOBERALI, lebo nemáme radi, ak nás niekto rieši. A JA SOM SI TERAZ V TOMTO ROKU UVEDOMIL, ŽE TO JE VEĽKÁ CHYBA. MY BY SME MALI O TOM HOVORIŤ – AJ KEĎ NÁS PLNE NEPOCHOPIA (tú citovú vychladnutosť, nechuť do života), JE DOBRÉ, ABY TO O NÁS INÍ VEDELI A ABY TO Z NÁS VYŠLO (aj keď nám to hneď nemusí pomôcť – lebo ja zatiaľ nepociťujem žiadnu veľkú zmenu v pocitoch, keď o tom hovorím. Ale zase som rád, keď ľudia vedia kto som a aký som ) Lebo inak nás nebudú poznať. A ak nás nebudú poznať, tak nm ani nebudú môcť pomôcť, dať aspoň svoju podporu. Tak to veru je . Treba sa otvoriť ľuďom, a hovoriť o tom, inak to nepôjde. A TÍ ĽUDIA VÁM DAJÚ VIACERÍ AJ SPÄTNÚ V ÄZBU VO FORME SLOV, ALEBO VÁS PODRŽIA ZA RUKU. LEBO PRÁVE TOTO MY POTREBUJEME. ZAČAŤ DÔVEROVAŤ ĽUĎOM. POTREBUJEME SA IM OTVORIŤ. A ONI MÁM DAJÚ SP ÄTNÚ V ÄZBU. AK BUDE POZITÍVNA, TREBA JU PRIJAŤ, URČITE JU NEODMIETAJTE LEN TAK, S TÝM, Ž VY SI TO NEZASLÚŽITE. AK VÁM PODAJÚ POMOCNÚ RUKU, TAK JU PRIJAŤ. NEBYŤ NAMYSLENÝ A NEDOTKNUTEĽNÝ,ALE PRIJAŤ POMOC, KTORÚ NÁM PONÚKNU (ak ju ponúknu).
Inak mal som depresie, kt. som sa zbavil, mal som aj dosť negat. myšlienok, ktorých som sa takmer zbavil, ale pracujem stále na sebe, uvedomil som si svoju hodnotu, že som človek a mámsvoju hodnotu, momentálne sa zaoberám sociálnou fóbiou a hľadám spôsoby, ako sa dostať z tej nechuti do života. Toto je moje priorita a spravil som si z toho aj záľubu – veľa premýšľam (ale nie príliš, ako tomu bolo v detstve) o sebe aj čítam knihy a články (ak sa dá časovo) a keď by sa mi podarilo objaviť ten „liek“, tak by som to chcel dať aj verejnosti najavo, lebo viem, že takýchto ľudí je na SVK viac, než si môžeme myslieť a cítiams vbyť osamelí a bez iskry do života. Preto tom hovorme, aby si ostatní nemysleli, že je všetko s nami úplne OK (ak sa nasilu usmejeme) a aby nám mohli pomôcť...
Preto sa o tom nebojte hovoriť. Ak budete plakať, poplačte si. Myslím si, že to nie je na hanbu, aj keď to prevažná väčšina ľudí tak vníma. Ja sa o to chcem pokúsiť. A chcem ukázať aj ľudom v realite, aká je pravda – chcem hovoriť aj o svojom živote a pocitoch (také to chlapské tvrdenie “Kašli na pocity“ – to je fakt obmedzené tvrdenie, ktoré ma už dávno nezaujíma). Na to so potreboval odvahu, ale v poslednom čase jej mám stále viac a viac. Odvahu mám aj preto, že sa prestávam hanbiť za seba za to, aký som aj s chybami. A tam je tá moja sila, ktorú chcem využiť na to, aby som konečne hovoril ľuďom pravdu – pravdu o sebe a aj o tejto spoločnosti – moje pohľady aj názory. DOMA UŽ DÁVNO NEMÁM ČO HOVORIŤ, TAM MA UŽ DÁVNO PRESTALA MOJA MAMA AJ BRAŤ VÁŽNE, LEBO SA STÁLE KU MNE CHOVÁ AKO KEBY SOM NEBOL DOSPELÝ. NEMÁ TO VÝZNAM . NEMÁ VÝZNAM VYSVETĽOVAŤ, KEĎ SI AJ TAK MYSLÍ SVOJE A STÁLE ŽIJE V TOM SVETE – „ČO NA TO POVEDIA DRUHÍ“ – ona sa dosť orientuje podľa toho, čo na mňa a našu rodinu budú hovoriť ostatní a podľa toho nás aj vychovávala. Čiže moja individualita bola dosť potlačená a neprejavená, lebo som prijímal jej výchovu. Ale teraz robím to, čo ja chcem robiť, nie moja mama Viem, že ľudia sú zarazení, zaskočení, ale cítim to tak, že to musí prísť a prichádza to, Viem, že ľudia sú šokovaní a chcem aby poznali pravdu a mňa, takže budú šokovaní. Naučil som sa nejaké techniky na prekonávanie sociálnej fóbie, začínam sa viac otvárať ľuďom. Postupne začínam hovoriť s ľuďmi viac priamo a aj otvorene a chcem o tom hovoriť aj tu na fóre .A zdá sa mi, že život je o tom, aby sme sa navzájom poznali a podporili sa. A želám to aj vám, ak by vám to pomohlo. Dajte druhým nahjavo,kto vlastne ste, nehanbite sa za seba..
Musíme byť veľmi smelí, aby sme sa odvážili byť sami sebou .....Eugéne Delacroix
Cesta dlhá 1000 míľ začína prvým krokom ----Konfucius
To, čo človeka zachráni, je urobiť krok. A potom ďalší krok....A. de Saint Exupéry
Pravda vás oslobodí ....neviem, odkiaľ to je, ale potvrdzuje sa mi to v realite, asi zo Svätého písma (ale nesmiem sa za seba hanbiť a to treba dosť dlho trénovať, aby som sa to naučil)
Najväčšia chyba, ktorú môžete urobiť, je stále mať strach, že nejakú urobíte ...Elbert Green Hubbart
Ak idete za svojím šťastím, otvoria sa vám dvere, ktoré by sa neotvorili nikomu inému...Joseph Campbell
INAK SNAŽÍM SA VIDIEŤ SVOJ ŽIVOT NIE AKO NUTNOSŤ, ALE AKO PRÍLEŽITOSŤ. TO MI POMÁHA V TOM, ABY SOM HO MOHOL VIAC ŽIŤ A OBJAVOVAŤ. ..... Cliattsi :-)
Aj keď ma to objavovanie stále nebaví, ale zdá sa mi, že začínam tomu prichádzať pomaly na stopu. Dúfam, že mi v tom niekto z vás pomôže. Viem, že moje slová sú odvážne, ale som aj tak hanblivý. Ale už sa nehanbím za to, že som hanblivý – to som sa musel dosť dlho učiť (sebaprijatie)
Ahojte. Pekný deň želám tým, čo si to prečítali
Myslenie je najťažšia činnosť na svete. Preto sa jej venuje tak málo ľudí... Henry Ford :-)
