Odmalička som mávala taký problém. Nahovárala som si všelijaké veci napr. keď moja mama ostala dlhšie v práci, hovorila som si že sa jej mohlo niečo stať. Časom som sa to naučila nejako ovládať.
O pár rokov sa mi to však vrátilo. Môj strýko mal odmalička takú poruchu že ak sa mu niečo nepáčilo vyhodil to von z okna alebo dostal nejaký záchvat. O niektorých veciach si povedal že ich už nikdy nechce vidieť tak si vždy potom zakrývcal oči.
Odkedy mi začala puberta, začala som si nahovárať že aj ja mám tú chorobu. Keď som videla nejaký predmet ktorý jemu lezie na nervy, vždy ma to napadlo. Niekedy keď som na to v tej chvili nemyslela alebo som bola zaujatá niečim iným tak ma to ani nenapadlo. O niektorých veciach čo boli v mojom živote nové som si hovorila že si na ne nezvyknem ale samozrejme som si na ne vždy zvykla. Po každej činosti si položím otázku či je to normálne alebo či som normálana ja. Neviem čo mám robiť, ako sa tých myšlienok zbaviť. Prosím poraďte mi.
