Patrím medzi tých "štastlivcov" s bipolarnou poruchou, postraumatrickým stresom uzatvorený sami do seba, napriek tomu, že mám 195 cm, býval som obézny.
Mám 30 a akoby všetko u mňa prebiehalo s 10 ročným oneskorením, rozumej to čo oni prežívali a precítili na prahu dospelosti ja zažívam až teraz aj to akosi prazvláštne.
Nikdy som nerandil, nechodil na diskoteky, a prežíval buď apatiu a nechuť do života al. naopak stavy euforie - nepotrebujem ku tomu ani alkohol ani cigarety ale som závislí na čokoláde a na dietach.
_____________
Nezažil som ani len prvú lásku a prvé bozkávanie, držanie za ruku - z mojej vlastnej chyby.
_____________
Dnes sme si prisadli sami do kupé, ja a ona, dlhonohá opálená bohyňa v šortkách a výrazne napnutom ružovom tričku, blond copom a štýlovými okuliarmi.
Nie som si istý, možno je to manickou fázou, ale zrazu sa vo mne prebudili pocity, ktoré mi boli doposiaľ utajené, akoby sa všetko naokolo rozžiarilo a celé mojé vnútro sa rozochvelo.
Snažil som sa na sebe nedať nič najavo ( vďaka nasadeným slnečným okuliarom ) ona bola v pohode ja by som od nervozity vyskočil z kože - v tom som nahodil úsmev a pozeral sa na opačnú stranu - ona zvážnela a sem tam ma sledovala očkom.
Ak by to bolo opačne, asi by jej to bolo nepríjemné, že na ňu civím, ale mňa jej subjektívny záujem tešil.
_________________________
Zaujímalo by ma, ako prekonávate ten pocit, chceli by ste sa rozprávať ale neviete ako, v hlave máte v tú chvíľu s prepáčením vymetené a neviete ako sa správať aby ste nič nepokazili jediným nevhodným slovkom.
Aké témy používate pri konverzácii, čím ju zaujmete - ako sa z vás stanú zvodcovia - ako odbúrate napätie.
