Zacalo to odrazu...vsetko bolo normalne ani raz som nezapochybovala no odrazu mi zacali po rozume liezt veci ktore mi pred tym neliezli, zacala som pochybovat ani neviem preco len tak odrazu a odvtedy sa to taha a boli to strasne lebo ja chcem byt s nim je to ten najuzasnejsi clovek na svete ale neviem preco mam stale ten blby pocit pride na mna taka tazka uzkost zovrie mi hrdlo a hned prve na co to hodim je pochybnost ci je medzi nami vsetko v poriadku...velkym problemom je ze moj priatel chodi na sluzobne cesty pred tym sme nemohli byt bez seba ani den ale teraz som si ako keby zvykla po dlhom case ze sa vidime par dni do mesiaca...ale to ma strasi ze uz mi tak strasne nechyba ako pred tym a z toho dalsie pochybnosti mam a stale na to myslim a ako keby si aj nahovaram dajake veci a teraz fakt neviem ci je to pravda alebo si to nahovaram lebo pridu na mna aj take pocity ze mi skutocne chyba je mi smutno za jeho dotykmi a vsetkym a vtedy sa citim lepsie ale potom znova a znova pride taky pocit uzkosti taky tazky tlak do hlavy a zovrete hrdlo...ked som bola mladsia mala som problemy s uzkostou a bola som liecena...mozu to byt odozvi ? alebo je fakt daco zle v nasom vztahu :( nikdy sme nemali dajake problemy len teraz proste pochybujem stale ci ho stale tak lubim lebo ma napadaju strasne veci pochybnosti stale nad tym rozmyslam a ide ma roztrhnut :( zazili ste uz neico take ?? :(:( prosim pomozte mi (mam 17, vztah skoro 3 roky)
lubim ho skutocne stale ?
to je posledny rok co sme tak, na stalo to nieje urcite cez prazdniny budeme mat an seba viac casu a posledne mesiace sme sa videli skutocne malo...ale teraz ide take menej zatazene obdobie tak snad budeme mat na seba viac priestoru...uz to zle obdobie chcem mat za sebou len si vravim ze musim tomu verit ze vsetko bude ok lebo si to zle privolavam
Za máličko, a to že ste spolu teraz menej už bude nastálo alebo je to len dočasné?
Hlavne sa snaž tie myšlienky nejakým spôsobom potlačiť, lebo to je fakt len podvedomie a sama si to vyvolávaš:-(
krpec tebe dakujem za reakciu...presne tak to mam proste vsetko je ok len zrazu take stavy potom to zmizlo ale skoro sa to vratilo ale vratilo sa to vtedy uz ked som to zacala prilis riesit z presne toto ci to nieje zvyk a tak...ja ja citim ze potrebujem byt s nim castejsie lebo sme spolu malo a preto to tolko riesim ze snazim sa vybavit si tie pocity ked sme spolu a vtedy sa mi dostavi uzkost a proste mam strach z toho ze si nieviem vybavit ten pocit a potom rozmyslam nad tym co sa deje ze nelubim ho ? a proste zacnem to rozmazavat a uz nechcem na to mysliet :( ale dakujem za slova...chyba mi a hotovo...tak sa snazim rozmyslat lebo moja mysel akoby vyhladavala len to zle a potom to rozmazavam...
Poviem to takto: zíde z očí, zíde z mysle.
Platí to po rozchodoch, kedy odlúčenie je najlepší spôsob ako zabudnúť. Platí to aj pri takýchto vzťahoch v podstate na diaľku, kedy sa vidíte veľmi málo. Preto by som takýto vzťah nikdy nechcela mať.
Ahoj, viem sa vžiť do tvojej situácie, tak isto som to zažila, možno nie až tak ako ty ale tiež som mala občas kadejake myšlienky. Takisto som s priateľom začala chodiť veľmi skoro, v 15 a dnes sme spolu 4 roky a asi po 2 rokoch alebo 3 som občas mala také myšlienky či je to vážne skutočná láska, či ho skutočne milujem, či to nie je len zvyk, sama sebe som sa aj hnusila že mám také myšlienky lebo niečo v mojom vnutri mi vravelo, že je to tá pravá láska, ale akosi som stále mala aj také úskostné stavy niekedy, presne ako ty hovoríš, stiahnuté hrdlo a podobne. Ale nad rozchodom som neuvažovala a ani som mu o tom nič nepovedala. Ja si myslím, že ked má niekto v našom veku vážnejší vzťah tak je bežné že má aj obdobie s takýmito myšlienkami.
Ale po nejakom čase som si uvedomila že ho skutočne milujem najviac na svete, a neviem si ani len predstaviť život bez neho a dnes už je náš vzťah oveľa ďalej. Všetky moje pochybnosti zmizli práve vtedy ked som ich ja sama prestala vytvárať, myslím si že tým že nato často myslíš, máš to v podvedomí a vo chvíľach kedy ti chýba sa ti to z podvedomia dostáva na povrch a začne ťa to žrať, takže moja rada znie určite na to nemysli, nájdi si nejaký koníček alebo brigádu a teš sa na chvíle ked budes s priateľom:-)
Veľa šťastia:-)
tak ja by som ti poradil, najprv skus ak mas taku moznost aspon jedno sedenie s psychologom, ak to je tymi stavmi uzkosti, tak ti nasadi liecbu, ak to nepomoze, alebo si si ista svojimi citmi tak jedine rozchod...na lasku treba dvoch.znie to ako klise ale ak to tak naozaj citis, tak preco zotrvat ?
a celkom sa čudujem, že som ti práve ja napísala, keď sama neviem čo so sebou:D Celkom súhlasím aj s alenkou, možno máme ten problém, alebo ten stereotyp, poprípade ma napadlo, že vlastne všetko je dobré vo vzťahu a hľadáme chyby aj tam, kde nie sú... alebo možno u mňa aj pocit, že vlastne sa ten vzťah akoby nikam neposúval
Nerozumiem celkom, či ten pocit je až fakt taký silný ako popisuješ, ale poviem ti niečo zo svojho života. Mám priateľa 5 rokov. Je to dlhá doba na to, že spolu ešte nežijeme a vlastne spolu len chodíme. Niekedy aj na mňa prišli pocity, z ničoho nič, že už neviem či s ním chcem byť, vlastne nie, to som vedela, skôr či je všetko v poriadku. Zrazu som mala pocit, že je všetko zle, že sa nemáme o čom baviť, že nemáme čo robiť...proste taký stereotyp. Keď som o tom povedala priateľovi, o tom pocite, že sa nemáme o čom baviť, len ma ubezpečoval že to sa mi len zdá atď. Chvíľu ma tie myšlienky ešte prenasledovali /možno týždeň, dva/ a potom sa aj tak všetko vrátilo do normálu. To sa mi stalo možno 5krát? bolo to krátke, ale dokáže to pekne potrápiť. Myslím si, že to bolo skôr stereotypom. a či chcem či nie, akurát zas ma teraz chytili tie isté stavy...nemám na nič chuť..vlastne niekedy áno, si poviem jak ho ľúbim, že mi chýba, ako super že ho mám, a keď sa s ním stretnem, zas ma chytí ta istá nálada. a tiež sme spolu už menej často, ako inokedy, niekedy sme boli každý deň, teraz sme možno každý týždeň. Preto dúfam, že znova je to len prechodné obdobie:) skús sa sústrediť na iné veci, neanalyzuj toľko, s ním si to už prebrala tak viac poradiť neviem. Alebo si skúste oddýchnuť od seba, nevolať si a tak..
neviem nakolko ta ovplyvnuje predosla choroba...Ale aj tak. Viacere tu pisete, ze sa neustale pohravate s myslienkami typu "ma ma este rad", "chybam mu"....Podla mna to svedci len a len o vasej emocionalnej nevyzretosti, a teraz vobec na vas neutocim. Ked som bola vo veku zakladatelky temy, tiez som riesila podobne dilemy. Treba si vsak uvedomit, ze chyba nie je v partnerovi, tak ju unho ani nehladajte. Skuste zmenit seba. Vase myslenie produkuje tieto myslienky bez toho, aby malo na to vazny dovod. Skuste si viac uzivat zivot, seba, partnera. Skuste o sebe premyslat ako o stastnych bytostiach...
hracka...ale ja proste necitim nic proste ja citim len tu uzkost a neviem si pomoct on ma miluje ja viem rozpravali sme sa o tom on je taky uzasny ze mi dal sancu este ja viem ze ho trapim snazim sa mu o tom nerozpravat a urovnat si to najprv v svojej hlave ale proste nemyslim na nic ine len na to a boli to strasne nechcem mu ublizovat velmi mi na nom zalezi preco musim byt prave ja taka precitlivela proste malinka pochybnost a urobim z toho koniec sveta...proste teraz ked ho pobozkam tam citim uzkost a nic ine a to ma strasi ze necitim to co pred tym ale len uzkost a uzkost a nic proste nepremyslam len citim uzkost a potom ked si na o vspomeniem tak rozmyslam boze ekd ma pobozkal necitila som to tak ale citila som len uzkosta pochybujem a pochybujem proste ma to zabije...ale ked mi je najhorsie a trapim sa vtedy viem ze mi chyba ze ho potebujem pri sebe z s nim mi je najlepsie :( co mi je ? :( ty riesis to ci ta on lubi a take ale z jeho strany nemam najmensiu pochybnost verim mu najviac na svete on by mi nikdy neklamal
