Potrebujem psychicku podporu? Zvladnem to sama?

Ahojte vopred by som sa chcela predstaviť. Mám 15 rokov. Nemôžem žiť ani z časti klasickým životom ako všetky klasické deti/tínejdžeri. Prečo? Nuž ako prvé by som chcela podotknúť, že nám otca. V 4 rokoch mamina so mnou od neho utiekla. Prenajali sme si dvojizbový bytík. Na to by nebolo nič nezvyčajné keby som od detstva nebola paralyzovaná.... Do škôlky som nemohla chodiť sama vraj by ma mohol niekto ukradnúť. Podotýkam. Bola asi 50m od nášho bydliska. Ale to nie je to najpodstatnejšie. Toto všetko je len začiatok. Doma sme bývali so starkou, ktorá mamu pravidelne šikanovala, škrtila, nadávala, bila. Všetko som videlana vlastné oči. Aj od nej sme odišli konečne samé. Mali sme kľud a pokoj. To bol vtedy základ. Lenže nemala som žiadnu kamarátku, v škole mi kradli deti desiatu, ponižovali ma. Bola som slušné, maličké dievčatko. Ale nemala som nikoho...keď som trocha dospela v 10 v novej škole som si našla strašne veľa kamarátov, prvé lásky a už som nebola tou maličkou ale rovnocennou. Volali ma von, športovala som. Vtedy však nastal zlom. Museli sme sa opať sťahovať vďaka majiteľom. Ich dcéra sa vydávala a byt mal byť urečný jej. Odišli sme teda do veľkého bytu v centre mesta. Musela som zmeniť školu ale jedna vec ma šokovala...keď som zistila mama pracuje v podradnej robote. Obdobie kedy som sa začínala zaujímať o okolie alebo lepšie povedané o mamu a náš domov. Mamina ovláda plynule jazyky ale nie a nie sa zamstnať. Vtedy som si začala všímať jej nepodarenosť. Neupratuje, nevarí, nemá kamarátky, nemá chalana, hygiena na úrovni cigáňa. Ok. Možno si omyslíte, že som obyčajný puberťák hodný záujmu okolia a klamem. Bohužiaľ realita býva niekedy krutá. Nechce sa mi opisovať detaily ako nás vyhodili kvoli zápachu a bordelu z ďaľších 5 bytov...trpím hlavne ja. Naposledy to bol krásny luxusý zariadený byt hodný skutočne obdivu. Celý ho nechala zničený...hrozné komentovať. Fakt. Teraz sme opať v 4izbáku, nezariadený a nanosila si sem odpadky (noč nevyhadzuje, je to igelitofilka). Všade vrecia s blbosťami, starými vecami, humusom, jedlo po záruke (len sladkosti však vravím nevarí). Nemám čo jesť. Istie viem si navariť sama som bola nútená sa to naučiť ale tu ide o princíp. Keď má prísť návšteva vyhovorí sa a potom mi volá, že mám upratať. Samozrejme musím všetko skyť lebo keby som jej vyhodila tie jej odpadky mala by som zle. Ach :(. Ja chcem poriadok koľko krát som sa jej už ponúkla. Upratala by som všetko dokonca by som sa starala sama o domácnosť ale odmietla. Ona odmietla! Teraz som sa jej spýtala prečo neupratuje. S plačom priznala ako sa jej nechce, veď ona upratuje a bla bla bla. Lenže ja nevidím. Nie je vidno čistotu len špinu. Susedia sa sťažujú na smrad. Však ako inak. Mám veľa trpezlivosti. Získala ju práve vďaka tomuto ale teraz si vravím dosť. Priateľa, kamarátky nemôžem si nikoho doniesť domov! Varenie to je nič navarím si aj sama ale chcem čistotu a hygienu. Neviem či je retardovaná alebo má nejakú poruchu. Každopádne ja mám naviac. Nechcem skončiť ako ona. Žiadala som od nej aj nový byt aby som mohla žiť bližšie pri škole nakoľko teraz musím cestovať každý deň 300km. Najprv povolila ale potom odmietla. Opäť. Neviem...niekedy mám pocity úzkosti, chcela by som umrieť, beriem lieky natidepresíva, chodievam ku psychologičke ale mám zakázané hovoriť o tom čo je doma. Už som rozmýšľala aj nad tým aby som v noci všetko roztriedila, vypratala, vypucovala, umyla atď. Som presvedčená o mojej sile. Dokážem to lebo chcem. Večer mamina nie je doma to preto...však si domyslite :). Nechcem peniaze sama budem zarábať onedlho ale chcela by som počuť od Vás dospelých rady čo by som mohla urobiť alebo povedať aby to zabralo. Ďakujem veľmi pekne. Daff