Už asi tri roky ma trápi dosť zvláštny, ale veľmi nepríjemný problém - nedokážem byť pred ľuďmi sama sebou. Kedysi som bola úplný opak toho, čím som teraz - bola som veľmi spoločenská, obľúbená, veselá, uvoľnená, zábavná... bola som šťastná zo života a aj keď som i vtedy chránila všetko živé vôkol seba, nemala som pocit, že by som tým niekoho otravovala/zaťažovala.
Po vzťahu s jedným chlapcom som sa ale úplne zmenila. Teda vzťahu... chodili sme spolu tak, ako spolu môžu chodiť dvaja ľudia v 14 a 16 rokoch (\"boli sme spolu dva roky\"). Najprv to bolo skvelé, ale potom mňa a moje kamarátky začali on a jeho kamaráti odsudzovať za svoje správanie, svoju slobodu, svoju \"šialenosť\". Rozišli sme sa, ale mna to veľmi poznačilo. Chcela som byť niekým iným - hanbila som sa byť sama sebou. Túžila som sa stať niekým vážnym, hrdým, úctyhodným. Nevyplatilo sa. Teraz sa cítim skôr ako schizofrenik. Navonok som vážna, ale vo vnútri cítim, že by som chcela žiť ten život predtým. Dokonca už ani necítim poriadne emócie, keď mi niekto z kamarátov a známych niečo povie, akoby som ich v sebe potláčala. Jednoducho som taká bez života a ak cítim niečo - vzrušenie, napätie, hnev - tak to v sebe skôr dusím alebo to neviem vyjadriť.
Čo myslíte, čo by mi mohlo pomôcť? Psychológ? Liečiteľ? Relaxačné cvičenia? Cvičenia pred zrkadlom? Snažím sa zvyšovať si sebavedomie a byť na seba hrdá, hrdá na to, kým som, ale zatiaľ nevidím plody mojej snahy. ďakujem
Budem niekedy sama sebou?
psychologia najväčšie blaboly ked niekto vie mudrovat sokratesovskym sposobom,ktovie kolko masiek to stoji?
Znova sa nájsť, byť sám sebou je to najúžasnejšie, čo sa človeku môže stať. Je dobré, že si to uvedomuješ, aj to je pokrok. Veľa ľudí žije v maskách, aby ich okolie akceptovalo, a svoju pravú tvár - samého seba strácajú. Jednoducho kúpia si ďalšiu a ďalšiu masku za vzácny kúsok zo seba. Ak niekomu vadilo, aká si, bol a je to len jeho problém a ty buď presne taká, aká sa cítiš vo svojej koži. Nie je to ľahké, ja s tým tiež bojujem a čoraz častejšie, treba sa pripraviť aj na to, čo si prežila ty, že ťa okolie považuje za čudnú. Poradím ti, kúp si nejakú knihu od OSHA, nič lepšie som ešte nečítala, pomôže ti to k nájdeniu tvojho pravého JA.
Musím ťa sklamať. Človek je vždy sám sebou, hoci si myslí opak.
Byť sám sebou
znamená v prvom rade nebyť kópiou niekoho iného. Niekoho, koho obdivujeme, komu
závidíme, kým by sme chceli byť, alebo kým by sme mali byť podľa našich rodičov, partnerov či
nadriadených. Byť sám sebou znamená mať vlastné názory, predstavy a vlastné vedenie.
Znamená to nebyť „JA“ ale „JE“.
To za koho sa považujeme, ovplyvňuje naše myšlienky, predstavy, pocity, úspechy či neúspechy
v práci i v súkromí. Ak naša predstava o svete vychádza z filozofie protikladov, je postavená
na predstave o tom kto je lepší a kto horší. Považujeme sa za jeden z dvoch článkov a v
závislosti od nášho sebavedomia sami seba presviedčame, že sme buď lepší alebo horší článok.
Nikdy sa nenarodí človek, ktorý by nemal nejakú schopnosť, na ktorú by mohol byť hrdý, ktorý by v sebe nechoval niečo, čo by mohol vytvoriť, ktorý by nemohol dať vzniknúť niečomu krásnemu, a obohatiť tak existenciu.
Neexistuje jediný človek, ktorý by sa narodil prázdny."
