Je veľký hriech nenávidieť rodinu? :-(

Rodinu si clovek nevyberie.
Priatelov ano, tak sa zameraj tymto smerom.

dzana, najst si robotu mimo je zaklad, ubytko prechodne zvladnes aj horsie a casom pohladas nieco lepsie... Ide o to, ci je lepsi troska fyzicky dyskomfort, alebo citove utrpenie doma.

Zas nechcem na tom byť ešte horšie ako som, pochop..:-( Ale nájdem si tú prácu a pôjdem aspoň do bytu, aj keď len do jednej izby...Len nech mám trošku pôdu pod nohami...

Skus pracovat na vyslobodeni sa z domu. je to tazke, ked si bez penazi, to chapem. najst si pracu v inom meste, skusit trebars azylovy dom?

Áno mám úzky okruh takých priateľov, ale ubúda ich, pretože nevedia mi pomôcť, niektorí ma začínajú ignorovať, aby nemuseli počúvať, ako sa trápim...Nemám psychológa, pretože som mala a vôbec mi nepomohol, možno som netrafila...neviem...lieky som brala a dobrovoľne som ich vysadila, nemôžem predsa pri každom probléme pchať do seba sedatíva a lieky na 21 rokov....chápeš :-( Pozbierala som sa knihami, trochu som sa namotivovala, lebo som to chcela skončiť, ale pochopila som mnoho vecí a jednou z nich je, že život je dar, nech je akýkoľvek...Ale nechcem takto žiť...:-( Ja viem, že mi všetci poradia, aby osm odišla...fajn tak nech niekto luskne a odídem :-(...nie je to ľahké vôbec, ale vôbec bez pomoci...:-(

Dzana, chodis na psychoterapiu? Zaklad je vypadnut z toho prostredia fyzicky prec a pretnut kontakt, akykolvek. Akonahle budes mat moznost, ked budes mat novu pracu, chod prec. A ziadny kontakt s nimi, nic, ani telefonaty, proste odsekni sa.
Potrebujes pomoc, psychologa, najlepsie trauma-terapeuta, ak budes mat to stastie zohnat takeho, mozno by ti pomohli aj lieky, aspon pre zaciatok, trocha sa pozbierat, normalne chod za psychiatrom a vyklop mu pravdu.

A napis sem, ludia ta povzbudia.
Hladaj robotu a potom odid, za ten cas psycholog + psychiater. Mas nejakych priatelov? Niekoho, kto by ti mohol pomoct, aspon podporit?

Dzana, chapem ta, je to tazke, ked nemas nijake zazemie. Nemam vsak moznost pre teba nic urobit, co mi je velmi luto.

Ja som strašne na dne už z toho, vôbe cnemám sebavedomie, vždy s všetkého bojím, chcem preraziť, a vždy sa ma zmocní strach a stres, doma vkuse počúvam, aká som nula, že nič nedokážem...Keď si predstavím, koľko na sebe musíím pracovať....a bez pomoci, ja už potrebujem pomoc, ja sa z tohto sama strašne dlho hrabem už :´-((((

Ja mám 21, minule sme to tu riešili, hľadala som už aj podnájom do jednej izby, teraz mi povedali v robote, že budem asi končiť o dva mesiace, takže hľadám novú robotu....

...je to strašne hrozný pocit, keď sa k Vám vlastná rodina takto správa, ja to neviem prekusnúť už :´-((((((((((((