nečakaný a nechcený rozchod :(

Čaute
Asi otrepaná téma ale nedá mi sa nevypísať, je mi fakt biedne.
Pred štyrma dňami sa so mnou rozišiel môj priateľ po troch rokoch a pol, presne na náš dátum, ktorý oslavujeme každý mesiac, 26. Bolo to vždy také naše číslo, dokonca sme si ho fotili, kde sme ho našli, v novinách, na hodinkách. On s tým začal. O to by ani tak nešlo, veľmi ho ľúbim, veľmi mi chýba, a aj keď je od rozchodu len krátko, neprejde hodiny čo by som neplakala, nedokážem jesť, nedokážem niečo plnohodnotné robiť...
Problém bol asi vo mne, stratil vo mne dôveru, sama som si na vine. Prežívali sme krásny vzťah so všetkým čo tam patrí, neprestala som ho ani na chvíľu ľúbiť, i keď sme mali aj hádky, ale to patrí do každého vzťahu, a boli to len sprostosti, hneď sme sa udobrili, viac ako deň bez seba bolo utrpenie. Kaziť sa to začalo keď sme mali dva roky tým že začal chodiť do práce, a viete si predstaviť, ako ťažko bolo zvyknúť si, že niesme spolu. Predtým sme boli ako dva prísavky. Každý deň spolu, ľúbili sme sa, zážitky ako hrom, vedela som si ho predstaviť ako svojho životného partnera. O rok na to som sa rozhodla, že využijem príležitosť a pôjdem na 4 mesiace do Grécka, na zahraničnú prax. Verila som, že náš vzťah prežije, nebála som sa ísť, a on to tiež zobral v pohode. Nechcel ma obmedzovať, a tešili sme sa keď už prídem. Akosi sa to vtej jeho práci nakopilo a mal na mňa málo času, mrzelo ma že si to pred mojim odchodom ani neužijeme, vedela som že mi bude chýbať...Na to som si ako tak zvykala ale z tej samoty, ani neviem prečo, proste som sa nudila... som sa dohodla s jedným chalanom cez net, že sa stretneme, a kôli priateľovej žiarlivosti som mu o tom radšej nepovedala, veď o nič nešlo.. S tým chalanom mi bolo celkom fain, byciklovali sme sa, občas sme sa len tak na hodinku večer prešli, pokecali sme a nič viac. Raz sa stalo že sme šli na takú dlhšiu túru do hôr, kde sme sa fotili, a pri jednej fotke mi proste dal pusu na pery. Až v Grécku som sa dozvedela že priateľ fotku videl. Veľmi ho to zobralo. Tie 4 mesiace trpel asi tak podobne ako ja trpím teraz, sám mi to opisoval že to bolo ako keby behal po špendlíkoch. Stalo sa to ešte druhýkrát, v Grécku ale nepodviedla som ho s nikým. Keď som prišla z grécka, nejak sa to ututlalo a dal mi ešte jednu šancu. Od vtedy som bola vkuse s ním, chcela som to dotiahnuť, nech nadobudnem opäť jeho dôveru, ale pokazilo to to, že som začala fajčiť, niekedy som mu aj klamala...aj to prešlo, odvykla som si, v celku dosť som fajčenie obmedzila. No on sa so mnou opäť rozišiel, zdvôvodnil to tým že sa jeho dôvera stratila, že nevie čo si má myslieť, že bez dôvery to nejde...ja viem, moja chyba, nejak sa cez to neprekusol a povedal že už nikdy nebudeme spolu. A pritom mi vkuse sľuboval hory doly, čo asi každý chlap nie? Navždy spolu, neprestane milovať atď. Rada fotím a máme spolu neskutočné množstvo fotiek, množstvo spomienok, bola som s ním azda všade, robila som s ním azda všetko...v sexe tiež všetko krásne klapalo...až na tie častejšie malé hádky a občas mi niečo na ňom vadilo, ale vždy to súviselo s tým že akosi na mňa zabúda, na úkol povinností. Dôležité je, že to je moja prvá láska, aj ja jeho, jednoducho sme sa našli. Vždy som mala pocit že je to ten pravý, viem si ho predstaviť ako svojho životného partnera. Dnes som to nevydržala a zavolala mu, a o dva dni ideme spolu von. Stále ma asi ľúbi, nedá sa len tak ľahko prestať. Myslím že sa k tomu pripísalo rozhodnutie že aj tohto roku idem do zahraničia. Asi by mi neveril a tie ďaľšie mesiace na špendíkoch by opäť len zbytočne trpel. Svoje rozhodnutie som dnes odvolala a zrušila. Do zahraničia nechcem ísť. Akosi nemám chuť. Bojím sa že to nevládnem keď s ním budem, ale na stopercent to nieje horšie než keby s ním nemám byť vôbec. Možno by som to všetko vzládala a bola trpezlivá, a pomalyčky si zasa vybudovala tú dôveru, ktorú som u neho stratila. Možno by to zasa skončilo vzťahom, ale bojím sa že si počas toho nájde inú a nedokážem si predstaviť že by mi o nej dokonca rozprával. Chcem začať bojovať aj napriek jemu rozhodnutiu. Pokiaľ je to o nedôvere, tak budem robiť všetko preto aby som ju získala späť. Je to dobrý nápad? Čo si o tom myslíte vy? Naozaj sme mali krásny vzťah a takéto moje stupídne chyby to dosrali, ako on sám povedal. Nebudem ho do ničoho tlačiť, možno sa naučím aj trpezlivosti, chcem len, aby raz bol ten môj muž pri oltári on. Nedokážem sa zbaviť pocitu že k sebe patríme. Neprebolí to, nechcem iného. Sama už asi nikomu nedokážem veriť. :(
Nechcem byť sebecká, chcem len vedieť, či je správne zabojovať. Nie sa mu vnucovať, on sám chce byť kamarát. Asi s tým nemá problém. Chcem s ním byť, dokým svoje šťastie v láske nenájde. Potom by som mu asi už fakt musela dať pokoj. :/ Myslíte že je tam šanca, že kamarástvom zase vojdeme do vzťahu?