Som druháčka na strednej škole,mám 18 rokov (maturovať budem v dvadsiatich,pretože som prestúpila)
Chcem sa tu vyrozprávať,možno si to pár z vás prečíta a okomentuje.
Nebaví ma vôbec život,už od septembra mám silné depresie(ale také dlhodobé už od základnej školy).
Ide o to,že nemám žiadnu chuť do života,už len ked ráno vstanem tak revem ako malé decko,každý deň rozmýšlam ako by bola moja smrť vyslobodenie (pritom som nikdy nesuhlasila,ani nebudem s ludmi,ktorí sa sami zabili,ale stále ma prepadajú taketo myslienky)
Čo sa týka mojej minulsti,od mala som plakala.Ked som mala ešte dvoch rodičov,nemali sme veľa peňazí,ale bola som šťastná.Potom začal môj otec podvádzať mamu,mal zlých kamarátov,brata,mamu a tú moju bil,čoho som bola svedkom.
Raz sa stalo ked prišiel zo "služobky" domov hned spať,o nás ani len nezakopol,že mu mama vykričala,že o všetkom vie čo robí,že ju podvádza.Dobil ju do bezvedomia a mamu museli hospitalizovať v nemocnici.Mama nanho podala trestne oznamenie,ale potom ho stiahla,lebo otec sa jej vyhrazal (neviem blizsie)Otec sa od nas odstahoval,s mamou sa dohodli,že bude platit podnajom a ona vsetky vesi okolo bytu (jedlo,poistenia,voda,plyn,našu škôlku,školu....)ale to neplatil a mama si zato schytala od majitela problemy(majitel bol kamarat otcovej rodiny ktora ju ociernovala)...potom sme sa prestahovali do hrozneho podnajmu,zili sme z ruky do ust,mama to brala velmi tazko....ja som v skole nemala absolutne problemy,ucila som sa na same jednotky
A problem nastal ked som isla na strednu,bilingval,strasne tazke podmienky na psychiku,ucitelia zli,arogantni...nezvladala som to,nasla som si tam kamaratku s ktorou sme sa podrzali,lenze casto blicovala a akosi som tomu prepadla aj ja...potom sa stalo to ze v druhom rocniku,som sa pohadala s bratom,udrel ma,ja som jej to povedala a jej sestra zavolala mojej lekarke a riesilo sa to (brat je agresivny po otcovi,ale nie je zly ako on)...cela mamina rodina ma preo znenavidela...po case som sa s tou kamaratkou pohadala a prestala bavit(uz som nevydrzala natlak mamy,ktora ju neznasala) a tak som stratila i tuto kamaratku a zostala v triede sama,bola som na tom psychicky velmi zle,kazdy den som len prezivala....potom sa mi podarilo prestupit z bilingvalu na osemrocku len tak ze budem opakovat rocnik,ja som chcela z tej skoly odist na iny gympel ale nepodarilo sa mi to,vsade mali plne
A teraz v mojej novej triede si sice so spoluziakmi,ktori su mladsi o tri roky sice formalne rozumiem,ale nemam si s nimi co vobec povedat a najviac co mi chyba nemam tam nikoho koho by som mala rada o koho by som sa oprela.Uz nemam ani dobre znamky.Nic ma nebavi.Nebavi ma ani chodit do tej skoly,pritom chcem zmaturovat,aby som sa dostala na vysoku a zmenila si zivot.Lenze ja uz nevladzem ukoncit!!!! Nevladzem vlastne nic.Casto ma boli len hlava,najradsej by som cele dni spala a nejak prezila dalsie dva roky.
Co sa tyka mamy,nemam s nou zly vztah,ale si ani nerozumieme (mam pocit ze jej nemozem povedat nic co ma trapi,lebo bude hned posudzovat moje hlupe nazory)
takisto ani s bratom nemam dobry vztah.
Uz ma nebavi len tak prezivat!Neviem vobec co mam spravit a ako sa zbavit tych sprostych depresii.
Viem,napisala som tu toho strasne vela(aj ked nie vsetko),ale pisala som len to co ma napadlo,chcela som sa len vyrozpravat,snad ma niekto pochopi.....
