otrávená životom

...únava, odpor k väčšine veciam, ktoré "musím", nezáujem o činnosti, reči, ktoré už poznám, proste som tak trochu otrávená z tohto života, ktorý musím žiť, len ma prosím vás neobviňujte a neodsudzujte, lebo za to nemôžem, to ide samo, snažím sa všade vidieť len to dobré, ale aj tak sa väčšinou sklamem, v ľuďoch, v sebe, vo veciach...... Ani by mi to tak neprekážalo, ale: je to na mne v poslednom čase moc vidno, berie mi to životnú energiu a velmi by som bola šťastná, keby som sa vedela nadchnúť a vzrušiť nad hlúposťami. Ale neide to. Toto som asi ja. Zo začiatku sa ľuďom páči môj nadhlad a realistický pohlad na svet ale časom, po pár mesiacoch to väčšinu prejde, nechcú ma pochopiť, lebo veci vidím také aké sú a to je ten problém. Oni chcú vidieť všetko krajšie ako skutočnosť. Niekedy sa mi snažia protirečiť alebo obviniť ma z niečoho neprávom, ale nedokážu ma presvedčiť o svojich ilúziach, je to podobné ako s náboženstvom. Znie to akoby som mala depku, ale myslím, že tým to nie je. Je to skôr moja neschopnosť prijať tento svet, príliž vela vecí ma hnevá a rozčuluje. A niekedy to aj bolí, keď ma sklame niekto, koho som raz mala rada. Vtedy nedokážem argumentovať. Ostanem bez slov.. ľudia menia svoje city podľa toho, kde a ako je to výhodnejšie pre ich primitívne ciele, dokážu zabudnúť, kto im nedávno pomohol, keď vďaka nemu už dosiahli to, čo chceli. Neviem sa už ďalej pretvarovať a usmievať v práci, na ulici, nikde. Koniec koncom, mám už toho dosť, aj ja mám právo byť sama sebou. A jeden človek, ktorý ma miloval takú, aká som, mi raz povedal, že som príliž uzatvorená pred svetom a mala by som to zmeniť. Lenže keď to tak robím, celý svet ma odmieta. Hm, ťažko popísať...