naozaj sa rozist aj ked uz vie pravdu?

Dobrý deň. Mam veľký problém
s mojim priateľom. Rozišli sme
sa, no ja si nedokážem
odpustiť...
Boli sme spolu vyše dvoch
rokov. Niekedy v strede vzťahu
sme sa veľmi hádavali. Pretože
som človek, ktorý keď má
nejaké ťažké problémy, tak ich
dusí v sebe, nikomu to nepovie,
tak potom na každého
vybuchuje a háda sa s ním. Som
už taká. V tej dobe ma trápilo,
že sa mi obesila starká, ktorú
som veľmi ľúbila, bývala som u
nej, keďže ma maminin priateľ
vyhodil z domu. Ja som sa s
mojím priateľom o tom
nerozprávala, pretože som
nevedela ako začať (som
introvert). On aj videl, že ma
niečo trápi, chcel mi pomôcť a
rozprávať sa o tom, ale ja som
namiesto toho stále naňho
kričala. Trvalo to dlho. Hádavali
sme sa kvôli úplným
maličkostiam a tak sa so mnou
rozišiel. Ja som si až potom
uvedomila, čo sa stalo, že som
sa s ním mala rozprávať. Nejak
sme sa k sebe vrátili. Dlho sme
nemali problémy, všetko, čo ma
trápilo, som mu porozprávala a
on ma vypočul. Býval potom pól
roka so mnou u mojej druhej
starkej a potom sme si kúpili na
úver vlastný byt, v ktorom som
ako spoluvlastník a boli sme tam
dva mesiace. Prvé dva týždne
bolo stále všetko krásne a
potom som sa dozvedela, že
som TEHOTNÁ. Bola som veľmi
šťastná, ale zároveň ma trápilo,
že nám ostáva na mesiac okolo
50 euro a že jeho mamina ma
nemá rada a sama nám vravela,
že nieže si spravíme dieťa a tak.
Aj keď som sa tešila, ale dala
som si ho vziať. Priateľ o tom
nevedel, pretože som sa mu to
hanbila povedať. Tým, že som
znova dusila v sebe a nikomu
som nič nepovedala, som to
znova pokazila. Vyčítala som mu
dokonca aj to, že nemá na mňa
čas, keď príde z roboty a ide
hneď spať. Pričom to je úplne
normálne. Vadilo mi proste
úplne všetko. Pohádala som sa s
ním dokonca aj o tom akú
škrabku na zemiaky kúpil. A
pritom som sa s ním nechcela
hádať a potom mi to bolo ľúto.
Čím bol menej pri mne, tým viac
som hľadala nejaký dôvod na
hádku aby si ma všimol. Stále
sme sa hádali a ja som mu to, že
som si dala vziať bábätko stále
nepovedala. Až teraz, keď na
mňa kričal pred niekoľkými
dňami, že to medzi nami nemá
význam, že je koniec, že je
unavený, že sa stále hádame.
Ešte v ten večer som mu
povedala pravdu, čo som
spravila. Vravel, že ho to taktiež
mrzí, že sa na mňa nehnevá, ale
proste som tými hádkami
pochovala jeho lásku ku mne...
Neviem, čo robiť, lebo ho veľmi
ľúbim a nechcem, aby sa to
všetko krásne, čo bolo, keď sme
prišli do toho bytu a aj pred
tým, kvôli môjmu vtedajšiemu
nepokoju v sebe a tým
vyplývajúcim hádkam, skončilo.
Mám pocit akoby ma stále nevie
pochopiť, prečo som bola k
nemu taká hnusná. Ja viem, že
keby mu to poviem už vtedy,
alebo sa to vôbec nestane, tak
sme šťastní aj ďalej pretože by
hádky neboli, nemala by som čo
skrývať. Veľmi ma to mrzí, že
som spravila takú obrovskú
chybu a pochovala ňou to, čo
bolo... Veľmi Vás prosím,
poraďte mi, čo mám robiť a či
mám ešte uňho šancu a čo to
bývanie, keďže ho máme
spoločný. Prosím poraďte mi.
Budem Vám veľmi vďačná.