Ahoj, rada by som počula názor na môj problém...
Mala som priateľa (momentálne sme už asi 3 týždne rozídení), ktorého som strašne milovala a stále ho milujem. Od začiatku nášho vzťahu bol ale on ten, čo mi dával najavo lásku, ja som mu ledva povedala, že ho ľúbim... Musíte pochopiť, že som sa už veľakrát sklamala, a tak som mu hneď veľmi nedôverovala. Ale po čase som sa mu začala so všetkým zverovať a začala som mu veriť. Vždy bol strašne dobrý a staral sa o mňa, keď mi bolo nanič... Jeho jediná chyba bola, že je dosť veľký nervák. Rozprávali sme sa o tom a vravel mi, že pred jeho bývalou bol taký, že ho absolútne nič nevytočilo, no ona ho stále buzerovala a kričala naňho a keď nie naňho, tak na sestru... Stálo nás to veľa hádok, ale po čase sa začal snažiť nebyť taký agresívny hneď. Párkrát mi aj ublížil - pochybujem, že to bol jeho zámer, len si asi celkom neuvedomoval, o koľko je silnejší. Takže aj keď ma trebárs zdrapil, tak mu nedošlo, že to robí tak silno. Raz som mala aj modrinu z toho, jak silno ma chytil. Ale nikdy ma neudrel ani nič podobné. No ja som z toho asi vtedy robila príliš veľké scény. Často som nechápala prečo robím to, čo robím.
Občas ma normálne tešilo, keď som ho vytočila. A potom, keď mu bolo z toho nanič (lebo samozrejme ma miloval aj tak a ja som mu ubližovala už len svojimi rečami), tak mi to prišlo strašne ľúto a bolo mi zo seba zle. Sama nerozumiem svojmu správaniu. Nerozumiem sama sebe a som z toho zúfalá. A keď ma to chytí - jednoducho sa neviem ovládať, neviem si uvedomiť, ako mu ubližujem. Asi mám sama nejaký psychický problém alebo čo...pri každom vzťahu zatiaľ som hneď na začiatku povedala chalanovi, že sa so mnou rozíde. Asi som vedela dopredu ako ho budem deptať svojimi náladami. A aj ma nechali... Kto by sa im čudoval.
Spočiatku som bola k nemu dobrá, nič ma nerozčuľovalo (napríklad, keď nemohol prísť, lebo sa niečo stalo a volal mi na poslednú chvíľu - pochopila som to) a teraz? Len si domýšľam. Áno, stále si domýšľam hlúposti, že kde je čo asi robí a keď náhodou nemôže prísť už si vymýšľam že ma už nemiluje a tak. Minule ma naštvalo, že bol celý deň preč ani mi nedal vedieť keď som mu volala a on bol hrať futbal, lebo že musel miesto niekoho...a myslím, že som sa hnevala právom, lebo mi to mohol aspoň povedať, ale zas s odstupom času som pochopila, že som z toho robila až príliš veľkú vedu, že sa až tak zase nestalo a že pred mesiacmi by ma to až tak nenaštvalo. Tak takto som sa zmenila.
Ale naozaj nechcem byť bez neho, lebo ho milujem. Možno chvíľa od seba nám teraz pomôže, ale čo ak to nebude len chvíľa? Bol jediný, s kým som si vedela predstaviť celý život a veci, ktoré som nikdy nechcela ako deti a tak... Čo ak si niekoho nájde? Čo oko nevidí, srdce neboli..keď sa nebudeme stretávať, ľahko na mňa zabudne. Aj ja si možno nájdem niekoho, ale neviem si predstaviť, že by som ešte s niekým mohla mať to, čo som mala s ním...
Navyše som mu nedávno volala, trochu pripitá (nezvyknutá piť som si trocha dala vonku s priateľmi a bolo to), rozprávala som mu samé blbosti až nado mnou stratil nervy a povedal, že potrebujem "prijebať" a že ho "mám nechať napokoji lebo už mu leziem na nervy"... Ľutujem len to, že od začiatku nášho vzťahu som to tak pokašľala svojimi debilnými náladami a povahou a problémami s rodičmi, ktoré som si potom na ňom nechtiac vylievala...
Hovorí, že som sa strašne zmenila, a preto nechce so mnou byť. Aha, a ešte tu bol problém s mojím bývalým, ktorého som stále mala aj na facebooku a jeho to strašne štvalo, strašne žiarlil - hlavne, keď mi bývalý písal... Ja som to brala len kamarátsky, no keď sme sa s terajším rozišli, bývalý mi začal vypisovať veci, čo nie sú zrovna normálne medzi kamarátmi a bývalý mi len povedal, že aspoň vidím, že mal pravdu.
Chcem byť s ním, chcem sa zmeniť, ale neviem ako... Má cenu udržiavať tento vzťah (teda ak by on ešte vôbec chcel)? Alebo radšej máme obaja skúsiť šťastie inde, lebo sa k sebe nehodíme? Rozpisovala by som sa o našom vzťahu ešte omnoho viac, lebo je toho viac, ale už aj tak je príspevok príliš dlhý...
Ďakujem vám za odpovede