Liecba chemoterapiou sa da prezit. To ako ju clovek znasa je vec, ktoru nikto z nas vopred o sebe nevie. Kazdy sme ini ci uz po fyzickej stranke alebo po psychickej stranke. Velmi dolezity je postoj k celej onkologickej liecbe. Ludia, ktori sa zaujimaju o svoje ochorenie a o jeho liecbu, ktori maju silnu motivaciu zit, ktori su aktivni a hladaju si sposob ako s ochorenim a poprii chemoterapii a ozarovani co najaktivnejsie a najlepsie fungovat, to cele znasaju lepsie nez ti co to vsetko vnimaju ako nutne zlo alebo nieco, co si doktor na nich vymyslel alebo tiez liecbu jedmi, ako to tu niektori formuluju. Pacujem v onkologii dostatocne dlho na to, aby som to takto mohla napisat. Ani chemoterapia ani oazrovanie nie je povinne, pacient sa moze rozhodnut. Moja skusenost je vsak taka, ze aj ti velmi silni odporcovia liecby chemoterapiou sa v situacii, ked sa ich to priamo tyka, ked maju svoju diagnozu napisanu na papieri, zrazu na veci pozeraju inak, zrazu to uz nenazyvaju ze to su jedy a len velmi malo z nich sa rozhodlo navrhovanu liecbu odmietnut, lebo to je velmi tazke rozhodnutie a len malo kto ho dokaze v skutocnosti urobit. To nie je o tom, ze lekar na pacienta vyvija natlak, je to o tom, ze ta liecba ma svoj zmysel a odmietnut ju moze znamenat, ze si clovek sam zhorsi svoje vyhliadky do buducnosti.
Dnes su lieky, ktore velmi dobre potlacaju zvracanie a nevolnost po chemoterapii, takze sa to cele znasa ovela lepsie ako v minulosti
