Ako znova žiť?

ale fakt, ako dlho to bude trvať, kým to aspon trochu prestane bolieť?ja už nevládzem, každá sk-rvená spomienka bolí, najradšej by som sa nezobudila, iba vtedy mi je dobre ked spím a nič necítim.to sa nedá! ani ráno vstať, umyť sa a fungovať normálne

ahoj tiwi, vidim, ze sme sa tu stretli viaceri, ktori su po rozchode. U mna to trva sice kratsie, ako u teba a je to este dost cerstve, ale viem tiez velmi dobre, co prezivas... Ono uz len ten fakt, ze nie si jedina, ktora nieco take preziva mozno trosicku, aj ked len trosicku a na chvilocku pomaha... v podstate vsetko to, co tu radia ostatni je asi spravne... aj ked teraz sama viem, ze ti ludia mozu hovorit hocico, rozne rady a aj tak sa neda zit a fungovat normalne. Verim, ze to vsetci zvladneme, aj ked neviem, kolko to potrva a aj ja sama sa bojim, ze to tak skoro nebude :(

rano vstanes, umyjes sa, uceses sa, oblecies sa, naranajkujes sa, pojdes do prace, alebo do skoly, potom z prace pojdes bud domov, alebo sa niekam prejst, pripadne do obchodu, stretnes sa s priatelmi, prides domov, nieco upraces, precitas si, kuknes telku, odpovies na maily a podobne. A potom pojdes spat.

jasné šak úplne normálne žiť...kto nezažil, nepochopí

moja, uplne normalne. netusim, aky navod chces dostat.

skúste mi poradiť, ako to zvládnuť, ako začať žiť sama po 7 rokoch strávených s priateľom, keď už odrazu nechce byť somnou..a bolí to

Milá tiwi,

verím Tvojmu stavu, v akom si, asi sa Ti bolesť vnútri už len tak principiálne púšťa a tým spúšťačom môže byť akákoľvek aj miniatúrna spomienka či záblesk na spoločné prežité, do ktorého si sa odovzdávala srdcom... Robil som to taktiež, tiež mám 23, takže rovesníčka:) a tiež ma pred takmer dvoma mesiacmi zanechal len tak bez vysvetlenia a možnej diskusie priateľ. Len napísal, aby som naňho čakal, že neodišiel z môjho života a chce trochu času, no ako vravím, prešli takmer 2 mesiace a zostala len samota a spomienky po pár minútach "pauznutia" ako blesk z jasného neba. Žiaľ, sa to stáva, že keď už sa zdá, že naberieme vietor do plachiet, zrazu je tu ten blysk, ktorý ich zničí. Tiež som stratil pri ňom sám seba a časom aj zistil, že chalan si nevážil poskytované.

V prvých dňoch to bolo najhoršie, ale premohol som sa, začal som jazdiť na bicykli, precvičovať kosti, zhlboka dýchal, snažil som sa obnovovať "zapadanú" vieru v sebe, po pár týždňoch sa mi vracia sebaúcta, k tomu mi niekoľkými sedeniami dopomohla jedna lepšia kamarátka, sestra, skrátka, snažil som sa vyhľadávať nie veľmi povrchnú spoločnosť, veľmi mi dopomohli aj grungeové a alternatívne rockové piesne, kde melancholické gitarové sóla zo mňa ťahali bolesť v symbióze s textami... A dnes je to už o niečo lepšie, ale ešte potrebujem časúúúú a času. Priečil som sa najprv tomu a vravel som si, čo tam po čase, na diskusiách však čítal, že je to všeliek a veruže, nie je to len ošúchaná fráza, že čas hojí rany.

Veľmi Ti prajem, aby si sa naspäť našla a taktiež želám aj ďalšieho, vnímavého a citlivého chalana, po čase, snáď niekedy, keď jedno ráno prinesie Ti takúto perspektívu šťastia:).

Miriam to povedala krasne, uvedom si, ze nastal pre Teba novy zaciatok, kazdy rozchod boli a cim sme viac lubili, cim sme boli viac naviazani alebo cim bol vztah dlhsi, tym viac casu potrebujeme, aby sme znovu vstali a kracali dalej, neboj sa, raz to preboli a zase budes sama sebou, drz sa

OCH ,JA som sa rozišla s priateľom pred pár dnami,znamenal pre mna tiež všetko,môj život,zmysel môjho života,už teraz nič nevidím ,žiadny zmysel môjho bytia,úplne sa mi zosypalo všetko ,čo som mala ..svet sa mi zrútil ...ked som zistila pravdu o nom ,a o našom vzťahu a ked som sa zamyslela nad budúcnosťou,tak som sa musela rozísť s ním ,chápem ťa dokonale ako sa cítiš ,ja tiež odvtedy ani nežijem ,aj ked je to len týžden ,ale som taká ubitá,dokopaná k zemi,som na dne ako ešte nikdy vf živote ,stratila som všetko,čo som mala ,už opäť nemám nič...ale s tým sa musíme len vyrovnať nič iné nám neostáva,lebo ak sa nevyrovnáme,tak padneme ešte hlbšie ako sme teraz ,musíme sa nejako vzchopiť,musíme začať nejako žiť odznova-ja tiež neviem ako,ale proste ...veriť ,že bude raz lepšie ...čo už teraz iné.---držím tebe i sebe zároven prsty,nech to všetko čo nás čaká,tie bezsenné noci,prázdnostu,mrtvo v duši ...raz dúfam ,že opäť budem pokojná a ľúbená,ale to by sa asi tento prekliaty svet musel točiť do inej strany ...no ty možno ešte dokážeš veľa ...čo ja už nedokážem

Nemyslim si ze by som bola daka skareda :D hlavne co sa tyka ponuk o dalsie chodenie... ale skor je problem najst sama seba, co robit v buducnosti... mam 23 a tym ze som vsetok cas venovala jemu som stratila vlastnu identitu..
Ale dakujem za rady! Skusam sa vschopit a zacinam zit :) DAKUJEM