Dobrý deň,
Mám 20 rokov a prvého frajera s ktorým chodim už 7 mesiacov, ale tajne. Vedia o nás len najbližší priatelia. Problém je v mojich rodičoch a v tom, že žijeme na dedine. V začiatku nášho vťahu som mojim rodičom veľmi naznačila, že s ním chodim. A nedopadlo to dobre, mamina mi vykričala všeliaké veci a ocino sa prestal so mnou baviť, nemohla som sa už s nim stretavat.
Ale ja sa s nim stretávam tajne. Už by som to doma rada povedala, lebo už nevládzem klamať, a je to velmi zlozite. Chceme sa castejsie stretávať a neide to. Neviem ako im to mam oznamit. Bojim sa ich reakcie.Nechcem stratit ich doveru, mam s nimi dobry vztah, len v tejto jednej veci ma nechapu. Viem, ze sa o mna boja a chcu mi len dobre. Ale nevedia pochopit, ze ja si neviem rozkazat, ze koho budem lubit. A o tomto sa s nimi neda porozpravat, uz som to skusala viackrat, snazila som sa im vysvetlit, ze co si o nom myslia, nie je pravda. A povedala som im aj to, ze mam na to iny nazor ako oni. Na to mi bolo povedane, ze pokial nie som samostatna a nic som nedokazala, nemam pravo na vlastny nazor.
Moj priatel sa im nepaci, lebo si myslia, ze mam na viac, nepáci sa im ani jeho rodina. Maju svoje dovody, ktore uplne chapem. Ale oni si prezili presne toto iste, ale na to mi povedali, ze to bolo ine.
Mám strach z budúcnosti, a bojim sa či robim správne. Ľúbim ho, a viem, že aj on mňa. Rozumieme si a všetko je s ním super. Rodičia sa asi boja hambi, ja som (ako sa hovori) zo slušnej a dobrej rodiny, a on keď bol mladši vyvádzal, minule sa mi priznal, že ked mal 20, tak bol rok zavysli na drogach(ale nepichal si), ale prestal. Dnes má 25, chystá sa na vysokú školu, hlada si lepšiu prácu. mojim rodičom sa nepáči, že jeho otec je alkoholik a celá jeho rodina z otcovej strany je iná. A vravia mi nech si nájdem niekoho za koho sa nebudem hambit a je z inej rodiny.
Viem, že by som sa mala s nimi porozprávať, ale to neide... oni si stoja zo svojim a nedovolia mi povedat, co si myslim. Hned zacnu kricat a hovorit, ze co vsetko mam a nic si nevazim. Ale to nie je pravda, Viem aka bude ich réakcia, su tvrdohlavy,. Maju o nom mienku, a myslia si ze aj taky je. nechcu ho spoznat.
povedali mi, ze je to dobry, uprimny chlapec, ale nie pre mna.:( ( a to nechapem)
Vsetci mi vravia, ze to bude dobre, ale ja stracam nadej. Pokial neskoncim skolu a neosamostatnim sa.. budu mi kecat stale do vsetkeho.
Som zodpovedna a myslim, ze uz som nieco dokazala, aj moji rodicia to dobre vedia. Ale ked pride tato tema zacnu hovorit ze som nezodpovedna a nic som nedokazala. Som zufala, rozist sa s nim nechcem, velmi ho lubim. Ale inak to nevidim. Prosim poradte mi, co mam robit, lebo nechcem prist ani o neho a ani o rodicov. Dakujem velmi pekne :)
( prepacte nevedela som to napisat skratene)
