Viem, že toto je fórum skôr o zdraví, ale aj tak skúšam aspoň popísať skúsenosť, každá rada sa cení:).
Pozdravujem Vás, prosím zároveň o pomoc pri lúštení, čo prináša ďalšia pauza ako blesk z jasného neba po takmer 3 rokoch spoznávania sa, z toho 2 roky bližšieho.
Stretávali sme sa v podstate tri roky, z toho dva intenzívnejšie. Najprv to začalo akousi logoterapiou, keď vzťah s jeho bývalým nemal veľkú perspektívu, vtedy som bol tá bútľavá vŕba, ktorej sa mohol hneď vyžalovať. Mesiace sme takto fungovali, len jeden nikdy nevie, kedy srdce precitne... no a to sa aj stalo, asi dva mesiace po ich rozchode, keď sme spolu navštevovali rôzne zákutia Bratislavy, prenikali viac do svojich záujmov, pocitov, myšlienok, venovali si čas počas víkendov, len nikdy neprišlo k ničomu intímnemu, pretože z jeho stranu boli stanovené hranice, ktoré sa nemali prejsť. Samozrejme, bola to pre mňa bolesť, udržiavať striktne dané intímne hranice s niekým, s kým sa tá dôvera prehlbuje, očividne tam nie sú žiadne iné prekážky, žiadne ďalšie osoby, ale povedal som si, že ak tieto rozhovory majú svoju úroveň (o rodinných problémoch, škole, súkromí, médiách, politike, skrátka, o všetkom možnom aj nemožnom), že by nestálo za to len tak odísť, pretože som tam vnímal určité základy priateľstva, ktoré sa nenachádza len tak na kraji cesty a ak je časom tvorené a dôverou upevňované, o to je u človeka, dúfam, vnímavého srdcom i mysľou, zdrvujúce si predstaviť, že by sme zrazu len tak „stíchli“ (ale aj takéto búrky život prináša v období a nie práve neľahkom). Postupne prišli aj obdobia návštevy čajovní, spoločne strávené koncerty či kino, neskôr sme si skúsili po sobotných poobediach prečítať aj nejaké domáce či zahraničné poviedky, trošku poézie. Toto všetko bolo na spestrenie vzťahu, neurčitého, či kamarátskeho, priateľského, či partnerského, nikdy sme ho necharakterizovali. Snažil som sa byť pozorný, denne udržiavať kontakt, človeku to aj pomáha, ak sa ten druhý ozve, vie, že tu naozaj nie je sám... Ku koncu sme išli aj na výlet do Žiliny a Martina a až do samého konca sa priateľ vždy usmieval, nikdy nedával explicitne najavo, že by mu vo vzťahu niečo prekážalo. Zrazu, pred tromi týždňami sme sa stretli na internete, aby oznámil, že potrebujeme pauzu. Samozrejme, bolo to iniciované len z jeho vôle, na názor, či s tým súhlasím, to je vtedy sekundárne, je tam len to CHCEM z jednej strany, veď hádam niektorí dobre viete, o čom hovorím. Viete, čo sa všetko vtedy človeku v hlave vynorí, kde mohol urobiť chyby, áno, je to tá analýza všetkého prežitého, kde sa snaží ospravedlniť, navodiť atmosféru vzájomnej diskusie, len, všetky takéto diplomatické cesty sú vtedy márne. Asi o týždeň som sa v jeho maile dozvedel, že mu prekážalo toho značne, aj tie čítania poviedok, že mu to nabudilo stereotyp, aj tie hodiny, čo sme sa videli (nevideli sme sa denne, ale raz do týždňa). Vydedukoval som, že som v skutku obmedzoval jeho slobodu, len to nechcel na rovinu vyriecť vtedy, keď to bolo aktuálne, údajne sa obával mojej reakcie. Len, teraz, keď je všetko nakopené, keď, ako povedal, každé slovo, ktoré napíšem (už nepíšem nič), len zhoršuje situáciu. Napísal, aby som mu dal trochu času. Áno, dám, prečo nie, na urovnanie myšlienok, chystá sa aj na vysokú školu, niekoľko dní, týždeň, dva, prečo nie, nech chlapec porozmýšľa, ale žeby to až tak nabúralo náš (nedefinovaný) vzťah?! Človek zväčša po rozpovedaní argumentov z druhej strany sa môže cítiť previnený, no sám som prešiel niekoľkými „prevetraniami mysle“, už mu ale nič nemôžem napísať, ak by som aj niečo našiel. Sám nie som z tých, čo by v sebe zadúšali dlhý čas možné vážne dôvody, o ktorých by mala vedieť druhá strana, len v terajšom vzťahu je to len ako mínusový aspekt. Napísal teda, aby som mu poskytol trochu času, čo je veľmi relatívny pojem, niekto potrebuje pár hodín, iný dní, ďalší týždne a mesiace. Mám ho veľmi rád, to všetko, ako som aspoň na čaji, na prechádzkach spoznával neho, jeho rodinu, postoje, myslím, že by nestálo za to, aby to niekam len tak odišlo... Písal som mu, aby sme sa ako muži stretli zoči-voči, bez emócií, ale s otvorenou mysľou a srdcom sa snažili tomu všetkému pozrieť na zúbky, samozrejme, odpoveď som nedostal. Ako ináč, nikdy predtým sme nemali problém rozprávať sa o hocičom, morálne sa podporiť, zrazu nastalo len ticho, ktoré nie je vydiskutovateľné. Neviem, či tá druhá strana sa o niečo snaží, za týždeň nepríde jediná sms-ka ako ďalej... Možno to chce čas, možno slovo pauza je len taký skrytý eufemizmus pre rozchod, možno je to z jeho strany psychologická hra, keďže nerád prichádza do akýchkoľvek konfrontácií, hádok, o čom sa jasne vyjadril, že to tak je, že sa to plne prejavilo aj s jeho bývalým chalanom a medzi nás sa to len prenieslo. Teraz aj odchádza na pár týždňov k rodine do Nemecka, možno mu nové prostredie pomôže usporiadať si myšlienky, hodnoty... neverím, že by bol taký, po tých mesiacoch, už aj rokoch. Možné je však všetko, ružu na meniny odmietol, ale nepovedal to hneď, ale až teraz takmer po polroku, že je uňho nepredstaviteľné prijať ružu od muža, len vtedy, ak by to povedal, bolo by to vraj nezdvorilé, dnes to má hádam iný podtón? Mi to príde, ako by som chalanovi pripravoval obedy do práce nejaký čas, on sa nimi posilní, len za nejaký čas mi povie, že prepáč, vtedy som ťa nechcel raniť, prišlo mi nezdvorilé ti vtedy povedať, že tie obedy mi nechutia... Každý vzťah je jedinečný a každá rada, ako príde vhod, tak je tu aj isté riziko neporozumenia, o tom to je, ale aj tak za každú radu budem vopred vďačný. Nie som typ človeka, ktorý dokáže týždne a mesiace založiť ruky a čakať, čakať a čakať, až napokon...?! Viem, že rozhodnutie musí prísť skôr či neskôr, čo by ste povedali, odhliadnúc teda od aspektu, že sme dvaja chlapci vo veku takmer 20 a 23 rokov.
Ďakujem za každý názor.
