Strach z prace?

jejda ludia, kazdy sa musi aj v praci /povolani ktore studoval zaucit!lebo kazdy zamestnavatel ma svoj system.takze netreba panikarit.dobry trening da viac sebadovery!ved nikdo od vas nebude chciet aby ste hned robili vsetko pod vlastnou iniciativou.a nik nie je dokonaly.ak sa pozriete okolo seba, su rozni ludia, niektori svedomiti punktickari, niektori co maju vsetko na haku, niektori lajdaci , niektori neodosledni...kazdy sme iny.NETREBA SA BAT VECI, KTORE SME ANI NESKUSILI!CO MA NZEABIJE TO MA POSILNI!

Pozri, nadriadený ma dá na novú drahú pc riadenú mašinu, on vie že to neviem ovládať, ja tiež :) keď sa chcem naučiť nič mi neostáva len babrať a dúfať že to nepokazím. Celá smena je len strach a pokus omyl... naučíš sa len pri tom musíš pôsobiť ako že si to robila už tisíc krát :)

makarona, nie si ty nahodou moja dcera? radsej sa priznaj, nech si nenamaham mozog.

Makarona, ja mám tiež ten veľký problém, že sa nedokážem zamestnať. Mám strach z práce, tiež si neverím, že zvládnem nejakú prácu, čo je pre iných samozrejmosťou, mne naháňa strach, aj úplné maličkosti, nehovoriac o tom, že mám aj strach z ľudí, a to s tým veľmi súvisí. Keby nebolo toho strachu, myslím, že by som mala aspoň štipku sebavedomia. Ale nemám žiadne. Veľmi sa trápim pre budúcnosť, pretože sa nedokážem uživiť a rodičia tu večne nebudú. Takže ma nečaká nič dobré. Je mi strašne úzko, keď musím nejakú prácu vykonávať a sú tam prítomní ľudia. Mám chuť ujsť, cítim sa strašne zle, a neznášam, keď ma niekto pri práci pozoruje, alebo ešte aj hodnotí. To mi vtedy už vôbec nejde. Normálne zamestnanie som ani nemala, lebo nerátam ten jeden týždeň tu, a ešte jeden tam. To nestojí za zmienku. Nemám sa čím chváliť. Vyzerá to tak, že keď musím pracovať, som vtedy strašne nešťastná, len plačem a neviem sa z ničoho tešiť. Keď prácu nemám, bývam aj veselá a uvoľnená, lenže zas nemám peniaze a tie treba. Zodpovednosti sa tiež vyhýbam, je to priveľká záťaž, balvan, ktorý niesť nechcem. Ale tuším že niet práce, ktorá by nevyžadovala zodpovednosť. Stále som dieťa, o ktoré sa treba starať, lebo samo zahynie, hoci mám 30 rokov a nič som doteraz nedokázala, aby som bola samostatná. Všetkého sa bojím. Držím ti palce, aby si získala skúsenosti a tie aby ťa posunuli vpred aj so sebavedomím. Mne sa to doteraz nepodarilo a aj nádej som stratila. To je asi to najhoršie, čo môže byť. :-(

lochness - vitaj v klube :-). Uplne mi hovoris z duse. Pokladam sa za zodpovedneho cloveka, ale snazim sa zodpovednosti vyhybat, lebo to beriem ako velke bremeno. Ale som rada, ze v tom nie som sama..Ja som obklopena zrejme samymi sebavedomymi ludmi, ktori si veria (alebo sa tak aspon tvaria)a nemaju s takymito drobnostami problem..Aj ja by som taka raz chcela byt..Mozno casom, vekom a skusenostami sa nam to podari :).

to mam presne aj ja... jedno leto som robila na poste dorucovatelku, dost zodpovedna robota, nosit pri sebe 200 tisic na dochodky a kopu listov a nic nepopliest a nestratit... ale zmakla som to ani neviem jak... a potom som cez dalsie leto robila asi tyzden take fotenie ludi na ulici (tj otravovanie 'nechcete klucenku s fotkou?'), to som nevydrzala lebo mi to bolo strasne blbe a ked som s tym skoncila citila som taaaku ulavu... a potom som (zase asi tyzden) robila v jednom penzione recepcnu/upratovacku/casnicku, secko naraz, makacka to bola ale skoncila som to kvoli tomu ze sa mi uz zacinala skola a asi by som to nestihala, no aj tak som sa vnutri strasne bala ze to nezvladnem, narabat s papiermi a peniazmi, proste som s tym tiez praskla..

ja sa v podstate bojim zlyhania a tym padom sa bojim aj strachu ze si v zivote nenajdem normalnu robotu pri ktorej mi nebude v kuse zvierat zaludok... takze isto v tom nie si sama, len neviem co s tym :D teoriu ovladam ale prax je ina, neviem sa prinutit nebat sa... mozno ak by som robila to co ma naozaj bavi tak by to bolo okej, ale ani v tom si velmi neverim a neviem ci by som sa vobec uplatnila... tak neviem :)

Dakujem vam obom za odpovede.
Dufam, ze sa to casom zlepsi. Ja som taky bojko, ze ma stresuju pre niekoho uplne obycajne veci..Ale to vsetko ma korene v detstve..Ked som bola mala,casto sa mi vysmievali a nikto sa ma nezastal..Stale mam v sebe ten blok, ze nie som dost dobra. Ale hadam teda casom, ked budem mat viac skusenosti sa to zmeni. Drzim vam palce.

makarona je to vazny stresujuci problem ..
nieco podobne som mal aj ja pekne to somnou zatocilo...
ja som bol z toho az tak zufali ,ze mi nakoniec zacalo byt vsetko jedno .. proste som rano vstal a siel a aj ked mi to bolo 1000 krat neprijemne nakoniec som zacal naberat aj kusok sebavedomia v danej praci a teraz si uz aj dost verim ...

to chce prax.... proste hodit do vody a tam sa naucis...takto chodis iba okolo horucej kase. maximalne ta vyhodia, ano je to trapne a neprijemne ale ked uz budes extrem zufala tak ti to uz bude jedno.
mam tiez ten problem ale vzdy ma to nasere ze mam strach a idem do toho.aj teraz kde robim...take stresy som mala, ze isto nic neviem, kde ja kedy viem cloveku hned pohotovo odpovedat, a ked mi zacne nadavat asi sa rozplacem...dva mesiace na to som bola zufala z tej monotonnosti, ze je to furt to iste, nuda, zakaznici nech si povypravaju ja pozeram von oknom...proste skus a potom ries