Ahojte už ma to naozaj nebaví. Moja povaha je otrasná bojím sa obyčajných vecí, ktoré ostatný vnímaju normálne a vôbec sa ich neboja alebo boja, ale nie až tak velmi ako ja :(... neviem asi mám sociálnu fobiu. Kupila som si aj tú knížku od Praška a píše sa tam, že sa týmto situáciam nemám vyhýbať tak sa nevyhýbam. Ved v podtate sa to ani nedá. treaz som skončila strednú školu a môj problém bol výrazný aj v škole ( nemohla som čítať pred ostatnými, pri odpovediach som zažívala muky, ked sa chcem niečo spýtať nejakej autority mám s toho hrôzu a neviem ako sa to spýtať myslím si, že si ten človek o mne pomyslí, že som vadná ) Najhoršie na tom je to, že som vyučená čašníčka a trápy ma tras rúk mávala som celé štyri roky prax v rôznych podnikoch a moj strach aj tak nezmyzol, preto si všetci pracovníci vždy mysleli že som neschopná, že neunesiem tri taniere, čo je pre čašníka základ, lenže ja nemôžem pretože sa bojím a trasu sa mi ruky, pretože viem, že sa pozeraju ako to nesiem. :(( je to velmi velmi nepríjemne. Teraz som si nasla brigadu znova ako čašníčka najprv to bolo ako tak v pohode darilo sa ruky sa triasli ale tak v norme. Lenže robí so mnou ešte jedna holka a ju vedúci strašne zhukal, že je jak debil, že nič nevie a ja ked som to počula okamžite sa mi zacali triast ruky ze som nemohla odniest ani kávu bol to strasny pocit. Hned som si myslela že ked huka tak na nu že bude aj na mna, ja jednoducho nedokazem byt odvažna a nemam sebadoveru a som s toho už vyčerpana pretože sa snažim a nepomaha ani to že sa tým stresovym situaciam nevyhybam , vzdy ked do tej prace idem je mi zle, boli ma brucho a samozrejme tras celeho tela. Mna ta praca desí aj hosti berieim ako autority , niektory su mili a len si zavtipkuju ze sa mi trasu ruky, ale ja nedokazem pochopit ako nemozem zvladnut ani taku obycajnu vec ako odniest niekomu jedlo alebo kavu ako je to možne ved na tom nie je nic strasne lenže mne sa to neda ovladat. Chcela by som aby tu bol niekto kto si tym presiel a aj sa toho zbavil lebo ja už neviem ako a lieky by som asi nechcela chcela by som sa s tym pobit a zvladnut to bez nich a byt už konečne sebavedoma žena, pretože ja nemam mat prečo take nízke sebavedomie , nie som skareda ani sprosta ale jednoducho si neverim. A vždy aj v škole aj teraz si všímam ludi a ticho im zavidim ako zvladaju situacie, ked im napriklad ludia nadavaju alebo ked sa im niečo nepodari proste nie je to žiadna tragedia , ale mne sa v hlave hned vytvori z toho ta najvacsia katastrofa. A zasahuje mi to ako ináč aj do lubostneho života :(( bola som zalubena ale nikdy som nedokazala ist za mojim objektom bez toho aby som nemala vypite, tým padom bolo viac ako iste že to stroskota ... poradte mi prosím vas..
Ako prekonať ten hrozný strach
ved nemusis mat pracu kde budes izolovana, to nie, to by nebolo dobre. ale je dobre mat taku pracu, kde mas okruh svojich ludi, nejake to zazemie, na ktore si zvyknuta, a nemusis neustale prichadzat do kontaktu s novymi a novymi ludmi. okrem toho zakaznici byvaju vselijaki, aj prijemni ale casto aj velmi neprijemni a to ti neprida na psychike, take situacie. praca s ludmi je velmi narocna.
jajaka001
Jasne rozmyslala som o liečbe aj o psychologovi len verila som, že to nejako prejde samo, ale tak teda asi nie... ale ja odtial nechcem odist chcem to prekonat keby som odtial odisla berem to ako dalsiu prehru, že som zasa niečo nezvladla a ja ale chcem byt medzi ludmi asi si protirečím v podstate sa ich bojím ale chcem medzi nimi byt.
Inak suhlas s jajkou to je narocne byt casnickou skus nieco kludnejsie.
S tou poslednou vetou si ma zaskocila ze nemohla si akoze ist za priatelom bez toho aby si si nedala alkohol?Mimochodom nieje to potom tym xi xi.Inak to ostatne som mala ja v skole na praxi vystudovala som zdravotnicku skolu ale to bolo strasne tiez ked som mala ist pichnut pacientovi injekciu to bola katastrofa profka na mna pozerala pacient samozrejme tiez a ja ked som citila tie oci na mne tak sa mi ruky triasli ze to bolo hrozne chudaci ty pacienti co si museli mysliet ked som im isla brat krv xi xi.Ked som mala natiahnut roztok do striekacky to iste ale iba v tedy ked sa na mna profka pozerala ani zanic som sa nevedela trafit ihlou na hrot ampulky boze ked si spomeniem no teraz sa na tom len zasmejem.V tertom rocniku sme mali povinnu prax mesacnu a to bolo uz bez profesorov chodili sme na smeny do nemocnice ako do svojej prace.Nikto sa na mna nepozeral sestricky boli radi ze vsetku cinnost robime za ne tak kaslali na nas.kd bol odber pustili nas same a to uz bolo o niecom uplne inom ani raz sa mi ruky netriasli proste som vedela ze som tam bola sama a uz mi nevadil ani pohlad pacienta.Od vtady ma to vlastne uplne preslo ale nepoviem ti ze ako neviem proste ma to preslo.Ale viem co to je mala som to a bolo to hrozne fakt hrozne az som si myslela ze ja snat nemozem byt predsa sestricka ked sa mi takto trasu ruky a bola som ale uz zase niesom financie ma dohnali do uplne inej cinnosti kde by som mozno nepotrebovala ani strednu skolu :O)
co sa tyka vystavovaniu sa tym situaciam - ono je to dobra metoda, ale vhodna pre toho, kto to zvlada, a kto ide na to postupne, ty si vrhnuta do vody bez moznosti plavat a topis sa, to nie je dobre.
ahoj
myslim ze by si si v prvom rade mala najst kludnejsiu robotu, nie casnicku, lebo ked sa ti trasu ruky tak to je hned vidno, a ver tomu ze to len tak zo dna na den neprestane...socialna fobia ma rozne stupne, ty to mas dost silne, nerozmyslala si o psychologovi, terapii, liecbe? verim ze ano, a mala by si to skusit.
lepsia praca pre teba by bola taka kde nie je vela ludi, kde ludia s ktorymi prichadzas do kontaktu su ti blizki, ze ich poznas. ze si mozes v klude porobit pracu bez toho ze by sa na teba niekto pozeral.
