Ahojte
uz dlho sa nedokazem vyrovnat s jednym problemom a to so sebou samou. Strasne si neverim.
Ide o to, ze niesom pekna. Sama som nikdy v zivote nikoho neposudzovala podla vzhladu, skor prave naopak dokazem pochopit ludi s podobnym problemom, viem ako sa citia, viem sa vzit do ich pocitov.
Mozno je to prilisna zahladenost do seba z mojej strany, neviem, netusim, ako sa na seba pozerat. Uz dlhsi cas mam s tymto jeden obrovsky problem ktory ma prenasleduje snad cele moje dospievanie. Teraz mam 18 a stale nezmeneny pohlad na svet. Vidim sa skareda, odpudzujuca, strasne sa hanbim a bojim sa samoty. Chyba mi laska a prave pre moj vyzor sa velmi obavam, ze navzdy ostanem sama.
Prave prezivam zvlastne obdobie, lebo som sa zoznamila s jednym (pre mna) dokonalym chlapcom, ktory mi aj vyjadril urcite city. Ale nedokazem prekonat tu barieru. Jednoducho- neverim mu. Nedokazem si pripustit, ze moze lubit niekoho takeho, ako som ja, mam strach, ci ma len nevodi za nos. Pretoze je to az prilis napadne, nakolko naposledy co sme sa videli, bola somnou zrovna aj moja kamaratka, na kt. snad nenajdete jedinej chybycky, dokonca sa hlasila aj do nejakej modelingovej agentury, niekedy zaciatkom tohoto roku. No a zrovna to sa mi nezda.. ako ja, taka seda myska, sa mozem pacit niekomu takemu, ked tam somnou bola spominana kamaratka.
Uz naozaj neviem, co s tym. Myslite ze by som mala navstivit psychologa ? Alebo ako to riesit ? Nechcem sa lutovat, uvedomujem si, ze na svete je miliony ludi, ktori trpia, umieraju a ja sa tu zaoberam jednou hlupostou, ludia by sa nemali posudzovat podla vzhladu. Ale ja sa s tym svojim nedokazem zosuladit a casto sa trapim a lutujem. Uz neviem, ako to zastavit
