V detstve som bol priveľmi citlivý a často zanedbaný po osobnostnej stránke, rodičia nikdy nevedeli ako ku mne pristupovať. Treba povedať, že obaja sú také neľahko prístupné a uzavreté povahy, len iným spôsobom (otec - pragmatický typ ponorený do práce, to je takmer celý jeho svet; mama - emotívna a výbušná, nemá problém so sociálnymi interakciami, ale tiež preferuje samotu, v ktorej asi nachádza pre ňu potrebný pokoj). Dali sa dokopy za nie celkom najprirodzenejších okolností a povedal by som, že z nesprávnych dôvodov. To sa premietlo aj do ich spoločného života, ergo aj do mojej osobnosti. Nedávno som prešiel vekovou hranicou dospelosti, čo vo mne vyvoláva skôr nepokoj.
Celé dni som mimo školy len zavretý doma - veľa času som pri PC, počúvam hudbu, pozerám filmy a seriály, čítam si alebo som ponorený do sveta svojej fantázie (pri knihe; na hodinách dejepisu si často v mysli predstavujem to, čo preberáme; niekedy len tak si vyjavujem vlastné príbehy alebo lyrické, surrealistické obrazy). Život by bol pre mňa veľkou radosťou, keby som však zakaždým, keď som vytrhnutý z týchto svojich kruhov nenarážal do múrov reality. Veľa krát som sa už pohrával s myšlienkou, či nemám Aspergerov syndróm, ale nesedia na mňa všetky symptómy (napríklad dokážem pochopiť iróniu a sarkazmus, zasmiať sa na vtipnej poznámke a sem-tam s niekým viesť \'small talk\', teda kecy o počasí a podobne). Mám však len úzky okruh priateľov, s ktorými dokážem bez väčších zábran komunikovať a s ostatnými sa dostávam do kontaktu len keď je to nevyhnutné.
Isté druhy sociálnych interakcií, najmä tie, s ktorými nemám skúsenosti, vo mne vzbudzujú neistotu, nervozitu a mierne prejavy úzkosti. Podobne to platí o neznámych, cudzích miestach a nerád cestujem sám autobusom alebo vlakom. Nedá sa povedať, že by som mal fóbiu, ale necítim sa pohodlne v takejto situácii. Bude to asi tým, že som odmala bol zvyknutý, že rodičia ma vždy držali za rúčku a všetko robili za mňa. Dnes si pripadám neskutočne trápne, že mi robia problémy aj niektoré bežné praktické veci. V reálnom svete sa cítim ako cudzinec, akoby tu nemám čo robiť. Všetko je tu tak absurdné, cudzie. Často keď sa len prechádzam cez ulicu cítim nepokoj a pozastavujem sa nad tým, aký ma vôbec zmysel, že kráčam po tejto planéte.
Nepokojný som hlavne kvôli svojej budúcnosti. Uvedomujem si, že niečo na svojom ignorantskom prístupe budem musieť zmeniť (o dianie vo svete a v našej krajine sa interesujem, ale nie o najbližšie okolie). Naši mi často opakujú, že ma nebudú naveky živiť a buď sa dostanem na výšku (nesúhlasia s mojou voľbou študijného odboru) alebo pôjdem niekde robiť. Poviete si, že nedokážem prijať zodpovednosť a mal by som sa vzchopiť. Áno, žiaľ vo svojom vnútri som stále to citlivé dieťa a vo vzťahu k ostatným som obvykle cynik, mizantrop. Neraz sám seba obviňujem, kritizujem, zvykol som si aj kedysi poplakať. Naučil som sa aspoň radosti z maličkostí, ktoré ma obklopujú, aj keď vždy len osamote - zo slnka, ktoré žiari na mokrú zem, z vlažného letného vzduchu.
Mám pocit, že som naveky zavretý do vlastného bytia ako piesok v boxovacom vreci, do ktorého tento svet prudko udiera... každý z vás, kto dočítal tento patetický výlev si môže zablahoželať. Komukoľvek by som sa bál takto zdôveriť.
