toto je zase môj problém, že vlastne ani žiaden nemám. Som silná a vyrovnaná a všetko beriem s nadhladom. Hlavne v poslednom čase. Ale čo ma trápi je, ako by som si niekedy strašne rada s chuťou mala nad čím poplakať...Ale ja vlastne ani plakať nedokážem. Som ako úplne citovo vyprahnutá, kedysi so mnou hádzali emócie a rozplakala som sa už len keď na mňa niekto škaredo pozrel.... Mám kamarátky, ktorým sa slzy tisnú do očí len zato, že sa im na nose vyhodí beďar a ja sakra ani neviem prejaviť smútok že mi umrel dedko... nieže by som z toho nebola smutná ale neviem proste plakať. A verte mi... nie len preto že mi umrel dedko, ale proste často fakt cítim že chcem plakať..chcem mať na to dôvody... mám asi nejaké sebedeštruktívne sklony ale naozaj niekedy ma ide až roztrhnúť od hnevu že som v nezranitelná :(
Neviem plakať
Ak nevieš plakať a trápi ťa to, tak problém rozhodne MÁŠ, nie si s tým vyrovnaná. Musíš sa vrátiť do minulosti a nájsť príčinu, resp. súbor príčin, prečo plakať nevieš. Čo všetko z teba spravilo natoľko "bezcitnú" osobu, akou si teraz. A tie problémy vyriešiť, ľuďom odpustiť. Nie je normálne nedokázať sa nad ničím rozplakať, niečo musíš mať v podvedomí, prečo je to takto, prečo si "nezraniteľná".
Možno je to tým, že si vlastného dedka pamätáš iba ako slabučkého a ležiaceho na smrteľnej posteli, ktorý už nemal silu pohladkať ťa, usmiať sa na teba, lebo cítil, že odchádza, tak toho spoločne prežitého veľa nemáte. Možno, že budeš plakať na pohrebe, keď ti zomrie niekto cudzí (nie z rodiny). Niekto mladší, s kým si toho viac zažila, s kým si strávila viac času. Ale však to je pochopiteľné.
Aj ja som ten problem mala a vtedy sa mi zdalo ze uplakanym povaham vsetko dovolia tak som sa to naucila a teraz neviem prestat je to strasne
Rovnaky problem. Mam sto roznych dovodov na plac a ja sa nad tym pousmejem. Vytacam samu seba a od jednej udalosti neviem vyronit ani slzu. Hrozne by som sa chcela rozplakat, pretoze si pamatam aky to bol neskor pokoj. Skusala som vsetko od knih, filmov, az po silne myslienky, ktore ma vzdy rozcitili, ale teraz nic. Som zufala sama zo seba.
Ja som sice chlap ale tiez neviem plakat
je to hrozne vsetky tie emocie drzat v sebe ... jedine co som sa naucil vsetku tu bolest menit na nenavist ale daleko lepsie by to bolo vyplakat von
Ahoj, presne môj prípad a strašne ma to trápi. Potrebovala by som sa riadne vyplakať a nejde to. Neplakala som už cez 5 rokov. Ani modré z neba so mnou nič nerobí. Cítim sa ako citová ľadová kráľovná a strašne ma to ničí. Snáď sa to zlomí raz.
Martina022, neprežila si vo svojej minulosti niečo, po čom si prestala plakať? Keď hovoríš, že kedysi si nemala problém rozplakať sa aj pre malú príčinu. Nejaká udalosť, ktorá sa Ťa hlboko, negatívne dotkla a takto poznačila? Stačí si len spomenúť, kedy sa Tvoja citlivosť prestala navonok prejavovať slzami. Pretože Ty si citlivou a zraniteľnou zostala až doteraz, len si to neuvedomuješ ...
chod na osamele miesto a ridane si tam s chuti zakric a kludne aj ponadavaj..ver mi po nakopani niekoho do riti je dobre len uz toto
ale ja som uz mala minimalne jeden dovod si poplakat proste minimalne z nervov ale nie ja som sa zacala smiat
ja zase nevidím na tom nič zlé...ja tiež nie som typ človeka, ktorý začne hned za každú hlúposť plakať...ale zase ja mám problém s tým, že ja neviem plakať na verejnosti pred inými ľudmi...ale doma si v samote poplačem...ale to zase nie je pravidlo...a kto udáva nejakú normu, že koľkokráta do mesiaca máš plakať???...ty to proste tak necitíš a ked bude dôvod plakať tak to možno na teba príde...
