Pýtam sa sama seba ako vlastne žiť. Ani neviem čo tu mam napísať, načo sa vlastne spýtať, čo čakam od toho že tu píšem. Niekedy sa cítim že všetko zvládznem každý problém ale inokedy neviem čo ďalej mam chuť všetko vzdať zahrabať sa pod perinu a už nikdy sa z nej nevyhrabať. A inokedy by som menila celý svet hovorím si že napriek tomu čo si o mne myslí vlastná rodina moji "kamoši" aj moji kamoši a ostantní ľudia že sa postavým a proste pôjdem si svojou cestou ale nieje to také ľahke. Dosť mi pomaha viera v Boha ale nemôžem sa stále obraciať len na to niekedy sa to neda. Mam skvelu kamošku jednu a som vdačna aspon za to ale ani ona mi nevie poradiť čo ďalej ako sa vyrovnať s ľudskou hluposťou, zlobou, zlosťou,hnevom, sarkazmom a hlavne so svojou rodinou.
