Neznášam rodočiov,ničia mi život

Neviem ani ako začať. Neznesiem vôbec prítomnosť svojich rodičov a ani brata. Kazí mi náladu už len to že ich počujem alebo vidím. Teraz mám 18 ale takéto pocity k nim mám už veľmi dlho. Dôvody?Ako malý chalpec som si musel dávať peniaze na vlastné darčeky. Našetril som si pár drobných a pred vianocami mi mama povedala aby som jej ich akože požičal. NO vedel som ako to je, nič som však nevravel. Keď som bol už starší a vedel si zaobstarať trochu viac peniazí a ušetriť si ich tak sa často stávalo, že mama alebo oco chceli odomňa požičať, že im to nevychádza do výplaty. Samozrejme som im ich dal i keď som vedel, že majú pomerne dosť našetrené doma v skrini alebo na účte ale nechcú do toho zasahovať. Po výplate som sa mojich peňazí nedočkal.A keď som si ich náhodou pýtal späť začali rodičia s tým, že ma živia ,obliekajú platia mi školu a tak nechápu ako si ich môžem pýtať. Sme sa kvôli tomu vždy pohádali ale nechal som to tak. Bol som ticho.Keď som mal trvalú brigádu popri škole,peniaze chodili rodičom na účet, keďže ja som nemal svoj. Po mojej výplate som si ich pýtal, sa ma pýtali na čo mi budú.Chcel som ich na moje záujmi: šport,frajerka, kúpiť si obečenie, dopriať si niekedy lepšie jedlo,prste si spríjemniť život.Niečo som si aj ušetril. Alebo som si kúpil nový mobil,tlačiareň k PC niečo čo som potreboval. Vždy ako som si ich pýtal to bola obrovksá hádka že to miniem na hlúposti. No to, že rodičia fajčia a míňajú na to veľa penazí oni nikdy nevideli. Ja som ich chcel aspoň minúť na niečo dobré, sa kvalitnejšie stravovať, keďže mám probémy z akné. Vždy začali s tým,že ma živia... No svoje peniaze som dostal nejako. A tak to stále šlo dokola.
Teraz som na strednej tretiak.Čaká ma ešte jeden rok. Učím sa prevažne na 1, bývam vyznamenaný no mávam aj nejaké dvojky na vysvečku. Rodičia ma nikdy nepochválili za to že som vyznamenaný, nedali mi aspoň blbú čokoládu. Vždy len začnú s tým, že či tie dvojky museli byť.A popri tom oni majú len učňovku. Ja som úplne iný ako oni. Oni sa nevyjadrujú moc slušne,niekedy sa za ich správanie veľmi hambím, ich názory mi niekedy doslova trhajú žili. Ja som presný opak. Našiel som si aj frajerku podobnú mne. Jej rodičia sú úplne v pohode. Ja som často u nich. Kupujú mi darčeky na každý môj sviatok.I keď len čokoládu ale spomenú si.A popri tom sú to cudzí ľudia. Som s mojim dievčaťom veľmi šťastný. Moji rodičia ju videli len raz a ja ju nechcem k nám vodiť. Moji rodičia sa začali dosť na to ohlasovať prečo som stále ja len tam. Ak jej rodičia majú sivatok aj ja im niečo kúpim. To zase oni hovoria prečo ona nič nekúpi im alebo nezavynšuje a hnevajú sa na to. Ale ja nechcem aby ona bola u nás kvôli tomu ako to u nás vyzerá. Hádky sú tu často. Ona o tom vie, som jej všetko povedal a pomáha mi vo všetkom. Len teraz na začiatku prázdnin som mal väčšiu hádky s rodičmi a už mi praskli nervy a veľa vecí som im povedal.Nie všetko, že ich neznášam o tom nevedia. Stále obhajújú môjho brata čo skoro prepadol v 7 triede,chodí poza školu a nikto sa s ním nechce baviť čo je namyslený a drzí. A teraz som ja ten najhorší. Oco sa so mnou vôbec nabaví,mama len trochu.S bratom sa nerozprávam ja. Oco povedal mame aby mi nedávala žiadne peniaze. A ja brigádu už nemám a nemôžem si ani nijakú zohnať. Takže nemám nič. S priateľkou sme si chceli prázdniny užiť no bez peňazí to pôjde ťažko.Asi vôbec. Náš najbližší výlet povedala že ona zaplatí aj mne ,že jej to nerobí problémy.Vlastne v poslednej dobe platí všetko. Mne je to ale veľmi hlúpe,cítim sa blbo keď ona platí stále. Sme spolu veľmi šťastní už rok a pol. Ja niekedy u nich bývam do noci,pár krát ma aj zaviezli domov, sa báli aby sa mi niečo nestalo. Som tam štastný cítim sa v pohode. Ako náhle prídem domov cítim sa presne naopak. Každý je tu len nervózny a prenáša sa to na mňa. Vôbec ma to takto nebaví ešte aj keď sa začali miešať do môjho vzťahu. Vôbec neviem ako by ste mi mohli poradiť, ale aspoň povedzte svoj názor. Možno pomôže...