Depresia a strach z ľudí / blok v bezprostrednej komunikácii s ľuďmi

Mám 20 rokov a depresiou trpím už asi od strednej (ak nie skôr) školy. Gymnázium som skončila minulý rok a v tom istom roku som nastúpila na vysokú školu.
Moja choroba sa odrážala aj na známkach, nemohla som sa vôbec sústrediť na učenie, každý deň bol pre mňa utrpením. Priateľ (dlhoročný, na kt. som/bola priam závislá) sa nakoniec vzchopil, že to takto ďalej nejde a išiel so mnou k psychiatrovi – to bol asi tak začiatok minulého roka. Začala som užívať lieky, nevyhovovali mi, tak ich zmenil. Nakoniec som chodila aj k psychologičke na uvoľňovacie cvičenia (jedno bolo jackobsonovo). Chcela som sa na blížiacu sa “skúšku dospelosti“ úplne vykašľať, ale priateľ ma presvedčil, že tak to bude ešte horšie. Takže maturita bola pre mňa úplný prepadák a sklamanie. Na dejepise, ktorý tak milujem, som dostala vďaka môjmu bloku, ohavnej chorobe, dostatočnú! Viete si vôbec predstaviť, aké to je, keď Vás niečo baví, ale vy sa o tom aj tak neviete ústne vyjadrovať? A ohodnotia Vás takto, iba kvôli poj*banému bloku! Viete koľko kníh som sa načítala (milujem knihy)? Vraj sa potom človek vie lepšie vyjadrovať... A mne je len z tohoto poznatku do zúfalého smiechu... Ďalej ani písať nebudem, pretože všetko to boli predmety, ktoré mám rada, ale i tak to dopadlo na...
Po maturite som prestala celým liekom a cvičeniam veriť, vykašľala som sa nato a už som ani do jednej ambulancie nepáchla. Hlavne tie lieky sa mi začali hnusiť (nikdy som nebola nejak citlivá na choroby a snažila som sa liekom vždy vyhnúť, keď to išlo), deň čo deň to hltať... pomaly ma napínalo. S priateľom sa začali stupňovať hádky a po jeho nástupe na výšku aj nehorázne žiarlivostné scény z mojej strany... Horšie a horšie...
Prijali ma na všetky tri výšky. Tá, na kt. som sa chcela ísť, to bolo len o chlp, mala som šťastie, že sa ten rok veľa ľudí na dotyčný odbor nehlásilo. Aj tak nás predsa len nastúpila iba polovica z možného počtu... A ja som sa niekedy pýtala, že možno, keby som išla na ten istý odbor, ale inú výšku (kde ma tiež vzali a aj bez prijímačiek)... možno by to dopadlo inak. Jeden nikdy nevie (jeden ďalší z môjho množstva nesprávnych/nešťastných rozhodnutí).
Po prvom semestri som odišla. Jeden predmet som neurobila a na opravný som sa už nedostavila. Predstavte si, že nad tým učivom sedíte celý čas, snažíte sa to dať do hlavy, a potom Vám váš spolužiak, ktorý je naozaj lajdák (jeden z troch), povie, že sa to učil deň predtým. A hádajte. Všetci traja tam ešte sú... Niekedy sa stačí vedieť vykecať... Čo by som dala za tú schopnosť... Nebáť sa, nemať blok a vykecávať sa do aleluja...
Prihlásila som sa na úrade práce a som momentálne (nadlho...) oficálne nezamestnaná... Každý deň prezerám profesiu, keď niečo ako-tak vhodné nájdem, ihneď tam posielam mail... Vážne, už som sa naposielala. Bola som dokonca na jednom pohovore (predtým som z roztržitosti po telefóne nejakým spôsobom odmietla dva pohovory a jeden mail, keď prišlo na lámanie chleba- nezvládala by som to). A ten môj prvý pohovor. Musela som si dať dokonca jednu podporujúcu tabletku, ktorá mi ešte ostala. Slušne som sa obliekla, potila som sa ako prasa a hádajte. Pri pohovore blok, okno, nevedela som na niečo odpovedať, chcela som, ale nič mi z hrdla nevychádzalo. A takí čundráci predomnou, oblečení v teniskách, rifliach, to pravdepodobne dostali (už si tam niečo dohadovali)...
Číre zúfalstvo, rozhodla som sa opäť navštíviť môjho psychiatra (ani môjho jediného človeka som nechcela stratiť..). Predpísal mi nové lieky. Prvý týždeň som sa cítila nabudená, plná energie: chcem niečo robiť! Zažila som moje prvé tri dni, kedy som bola medzi známymi/neznámymi bez priateľa a boli skvelé (Až som sa desila, že mi nechýba? Už na ňom tak nelipnem?)... Ale posledné dva týždne som opäť nadne. Zúfalá... veď ja sa bojím si vypýtať pečivo, ísť do obchodu po jogurt... Minulý štvrtok som videla vo výklade také pekné žlté pančuchy, na všetky mali zľavu a ja som sa tam bála ísť dokonca aj s priateľom po boku. Čo poviem predavačke, veď neviem svoju veľkosť. Stuhla som na mieste a prosila ho, že tam nechcem ísť, naozaj nechcem. Dobreže som sa nerozplakala.
Bojím sa akéhokoľvek pohovoru, bola som dokonca raz nabudená, že budem zatiaľ chodiť aspoň na brigády a aj toho som sa nakoniec zľakla. Bojím sa, že ma kvôli tomu vyhodia z úradu práce, že mi budú tvrdiť, že sa len robote vyhýbam! Ja mám neskutočný blok s niekym sa rozprávať, s cudzím človekom seriózne, ale aj normálne. Som tichý typ (s nízkym, ak nie žiadnym, sebavedomím), ale ani tiché typy nemajú takéto problémy!
A dnes som si len tak v mojej depresii vygooglila „strach z ľudí“ a v dvoch článkoch písali o mladíkovi, ktorý má vlastný byt, vychodil výšku (ďalej ani nepíšem), a potom o 35-ročnej rozhľadenej a šikovnej tlmočníčke...
Prosím??? A ešte raz, prosím??? Je mi z toho do šialeného revu! Ako môžu písať o niečom takom a dať tam takéto príklady? Pozrite sa na mňa! Čo mám ja? Som ešte len 20-ročné decko s gymnáziom bez praxe, s dlhoročnou klinickou depresiou a strachom z komunikácie s ostatnými ľuďmi! Čo mám robiť ja? Prosím pekne, čo mám robiť ja.... Plač....