Uz neviem co si mam sam o sebe mysliet a je to relativne dlha doba co pochybujem o svojom dusevnom ci akomkolvek zdravi. O co ide je, ze som celkom iny. Od svojich rovesnikov (mam 16) a celkove od okolia sa dost lisim. Prva vec, ktoru si na mne kazdy vsimne je, ze som nespolocensky a apaticky. Niektori by povedali aj, ze taky tichy salamista ale to nie je celkom pravda, skor len vo mne emociu nevyvolavaju veci, ktore trapia ostatnych a naopak sa vzrusujem nad niecim, co je pre inych nepodstatne.
V praxi dost svojsky humor (to znamena pre inych malokedy pochopitelny) a aj svet vidim inac. Velmi ludom neverim a som velky pesimista. Premyslam nad tym ci ma vobec zmysel existovat na tomto svete, z ktoreho mam taky dojem, ze vacsine ludi ide len o to uspokojit svoje materialne potreby a v bohatstve odist z tohto sveta a aj tych niekolko ostatnych so socialnym citenim a moralnymi hodnotami nema velmi na vyber a musi sa prisposobit. Nerobim to vsak schvalne, ze sa chcem odlisovat od ostatnych? Na jednej strane bavi ma byt inym, na druhej chcem byt normalny. Ostatni nemusia riesit taketo problemy a zdielaju s ostatnymi svoje zaujmy. Teraz to ani tak vazne neberiem, ale v buducnosti chcem mat normalny zivot.
Taktiez mas sklon k tomu byt hypochonder, mnohi si o mne asi len myslia, ze dospievanie asi prudko vplyva na moje myslenie, ale ja som uz od detstva boli taky cudak. Byvam casto vztahovacny a paranoidny. Dokazem si aj uzivat zivot a smiat sa, ale casto striedam nalady a neviem, ci ozaj nie som daky schizofrenik. Dalo by sa o tom povedat aj viac, ale ostatne veci si asi radsej necham pre seba.
Tak mi prosim skuste poradit co mam spravit so svojim zivotom. Mam vyhladat odbornu pomoc a porozpravat sa o tom s rodicmi? Nad samovrazdou som uz uvazoval, ale nikdy som ju nepovazoval za riesenie a ani by som (zatial) nebol schopny o nieco take sa pokusit.
