hladam kamaratku

A načo ti je kamaratka prosim ta, keď máš priatela???

Som 10 rokov po puberte, asi tak. Ja som si nasla dovernikov na nete, no vzdy ma nieco nutilo to ukoncit. Proste nevidim zmysel v zdoverovani sa a nejakom rieseni ku ktoremu nikdy nedoslo. Mam priatela, no som jak male decko, furt len mrncim, je to pre mna namahave, vsetko. Neviem co ma nuti vzdy sa spravat jak male decko, ktore furt len mrnci, no to len pri priatelovi. Ini ludia ma poznaju len ako tichu a rezervovanu, ktora moc toho nenahovori, takze sa so mnou nebavia a ani ja s nimi. Pripadam si preto nevdacna a narocna a ze si tym padom nic nezasluzim, hoci vobec netusim ake naroky mam - o nijakych neviem. Len by som sa chcela tesit z beznych veci, no nedokazem to.Proste mi vsetko pride take akoby to tu ani nebolo a zbytocne a namahave, ze asi tomu prikladam len svoj vlasny zmysel, ktory je bez zmyslu.

Neviem kolko mas rokov ale pises ako by ta nebavilo nic .Preco?Musi byt dovod a musi sa aj riesit nesmies takto rozmyslat .Ja mam asi stastie na svojich blizkych a kamaratov ze im mozem povedat vsetko je mi luto ze ty nemas komu o svojich problemoch hovorit.

Ja som svoje problemy tak pitvala, ze uz chvilami ani neviem a nechapem celkom nic. Je tam nieco v pozadi, co neviem opisat, no na istej urovni ma to desi a nuti neustale pred vsetkym a vsetkymi cuvat Bojim sa takmer vsetkeho na svete. Socialne som uplne zakrpatena, lebo neviem mat ziadnych kamaratov, znamych s ktorymi by som a stretavala a uz nevidim zmysel ani v dovernych dopisovackach, hoci som ich posledne roky hojne vyhladavala. Uz ani neviem, ci som kamaratku(kamaratov a blizkych ludi) skutocne mat chcela alebo len myslela, ze chcem. Ne je to mozne u mna, inak by to tak asi nebolo.

Nechapem ked sem ty nechces napisat svoje problemy tak o com sa chces porozpravat?