Keď ma strašne moc šikanovali, napadali ma aj fyzicky aj psychicky tak som v tom období mala sociopatiu a hlavne strach s kolektívu a spoločnosti.
Ja neviem čo to je, ale ak vidím veľmi veľa ľudí tak robím všetko preto aby som neodpadla alebo sa mi nestalo niečo horšie. V kolektíve neviem komunikovať a tak som radšej ticho ale porozprávať sa s cudzím neznámym človek mi nerobí problém. Ale s viacerými to áno.
Tá šikana zanechala na mne silné rany na duší. Len čas ich vie zaceliť. Inak nemám nejaké vážne problémy. Len problémy s tým, že to preháňam s emóciami. A niekedy som impulzívna a prchká taká som už bola od malička. Či som bola utiahnutá a tichá alebo hlučná a divoká. Ale bola som veľmi citlivá na správanie druhých ľudí a to čo mi hovoria. Niektoré slova som si brala k srdcu a vážne.
Stále som prežívala porovnávanie a ponižovanie.
A niekedy to mám aj do teraz.
Slová sú veľmi kruté.
Neviem s niečoho som vyrástla a niečo mi ostalo. Ale zničiť osobnosť môžu aj rodičia. Stále chcú aby dieťa bolo akoby niekým iným a nie samé sebou. Matka povie dcére pozri sa toto dievčatko je poslušné a múdre a prečo nie si ako ono? A to prirovnávanie je pre dieťa veľmi zlé. Rodič musí brať dieťa také aké je aj s jeho chybami a slabosťami. ak mu na dieťati záleží. A vychová z neho slušného, zdravého človeka aj po duševnej stránke. A milovať a chrániť ho.
Poruchy osobnosti sú skupina porúch, ktoré sa prejavujú takými dlhotrvajúcimi rigidnými odlišnosťami v správaní a prežívaní, ktoré spôsobujú významné problémy pre pacienta či jeho okolie. Poruchy osobnosti sa často vyvíjajú už od detstva a charakteristické prejavy nadobúdajú v období rannej dospelosti.