Ahojte, mam 20r, som v pohode. Moj problem je velmi jednoduchy. Trpim strachom zo smrti. Cez den je to OK, mam len sem tam zle myslienky ale akonahle je tma a idem spat tak jedine co ma napada je problem konecnosti zivota, nezvratnost smrti, exitus, koniec. Niekde som cital, ze ked je clvoek zamilvoany tak na to nemysli, hovno. Ja na to myslim aj tak. Bojim sa toho, lebo je to neznamo. Je mi jasne ze clovek sa boji neznameho, alebo ma respekt pred smrtou ale som si isty ze moj strach nie je v norme. A nie je to standardny strach, ja proste idem az do extremu a rozmyslam o zmysle zivota (nie vlastnom) ale o celkovom zivote, o vzniku, o vesmire, co to vlastne je. Dost ma to serie lebo ak to spocitam tak denne dajme tomu venujem tymto smutnym rpedstavam a myslienkam aj hodinu. Som si isty ze mi napisete ze je to na psychologa, ale ja sa pokusam (zatial) bez neho. Rozmyslam o tom co mam pred sebou, co idem robit dalsi den, co som robil, co som sa kde s kym rozpraval .. ale aj tak v konecnom dosledku prijdem k otazke zmyslu zivota na zemi, preco vznikol a dakedy az zivot chapem ak outrpenie, asi preto co som spomenul na zaciatku ze sa nedokazem zmierit s tym ze tu uz raz nebudem. Chcel by som poprosit tych, ktori maju obdobny problem, alebo niekoho poznaju a ako to riesili. Ja psychologa nepovazujem za nejake osobnostne a ponizenie ale citovo ma to zlomi, ked by som mal k nemu ist, pretoze stale si sam sebe tvrdim ze so mvyrovnany clovek. Dakujem vsetkym ktory budu k veci
Strach zo smrti
nechce sa mi to cele citat... najlepsie je na to, mat telku v izbe, nastavit casovac na 30min. a zaspat pri nej... ked som ako mala telku v izbe nemala, trpela som depresiami, ale od vtedy, ked sa zamyslam nad dejom, neriesim seba... skus to!!!!
jasa
prevencia, prevencia, prevencia... aspon si zvysis sance na odhalenie danej smrtelnej choroby, nakoniec 100% populacie trpi na jednu - starnutie :)
Je to krute, tazko sa to "obmakci" slovami, hlavne ak pride rakovina v 40. roku zivota, ale zase nie je dobre sa s tym stresovat, lebo aj stres sposobuje ochorenia.. Radsej si "uzit" ten zivot kazdym dnom, ako keby bol posledny, ved presda, zomriet na rakovinu nie je az take pravdepodobne ako napr autohavaria, zrazenie na chodniku, ine nestastie a katastrofa...
je to na kazdom kroku..
A ked sa clovek priliz "nepriputa" na pozemske veci ako je majetok (napriklad), alebo cisto fyzicke potesenie (cokolada-alkohol-drogy-cokolvek), tak by sa dalo povedat ze ma "mensi problem" odist necakane zo sveta..
Asi to "trosku zivota do toho umierania" je celkom trefne :) .. i ked asi nie navhodnejsie hovorit pri kalzdej okolnosti..
Niekde uz tu bolo na fore spomenute, ze ked ludia pozeraju take velmi smutne videa, napr na youtube, ze ako niekto necakane zomrel, napriklad v 15. roku zivota, alebo 20-30, proste velmi mlady, plny elanu, plny zivota, pny snov, a plny cielov, a bum... jedna extremne nestastna nahoda a uz ho tu niet.. R.I.P...
Zaujimave, ze clovek ma tendenciu si v dobrych casoch mysliet "mna sa to netyka"*, ale PRECO? to nevie..
Po zhliadnuti tych videi si clovek uvedomi aky je ten zivot krehky.. spomenie si na blizkych a mozno to ho este s nimi viac zblizi, prave tym "uzi si ten den naplne", myslim skorej vo forme, ze budes blizneho milovat este viac, prejavovat to k nim viac a podobne..
* napisal som "v dobrych casoch", lebo som si spomenul na veci ako letecka tragedia, tie sa odohravaju vacsinou tak velmi zaujimavo a vo vlnach, rok-dva nic a potom padnu 3 lietadla za mesiac.. Zeby to bolo preto ze ked dlho nic nepada, clovek (ludsky faktor - pilot, mechanik, zodpovedny) akosi "povolia", a potom to pride, prve.. povedai si "ou, to je krute smola, ah", padne druhe.. a oni ze , co to zase :( :( .. padne tretie a uvedomia si ze treba byt opatrnejsi.. tak "zbystreju"
niekde som natrafil na tuto "teoriu" na internete a je celkom zaujimava..
tiez sa velmi bojim,
no a najviac teda smrtelne nevyliecitelnych chorob-ako je napr. rakovina...
desi ma to,
pretoze vela ludi v okoli na nu kazdorocne trpi a nakoniec aj tak umiera v hroznych bolestiach,
no je to strasne a nedokazem na to nemysliet, lebo to je clovek odkazany na milost a nemilost sucasnej mediciny ktora i tak prd dokaze v tomto smere urobit a uz vobec nie pomoct-je to len o ciastocnom predlzeni zivota-cize o nicom,
a psychika fprdeli i ten cas co cloveku ostava mysli len na koniec
no otras v tomto pokrocilom storoci
ale mne zomrel otec ... a dosť ma to poznačilo ... každý deň myslím na to ako asi zomrel ... ako mu asi bolo tesne pred tým ... a čo je s ním teraz ... a potom si uvedomím ... že už nič ... a to ma desí ... bojím sa momentu, že si uvedomím, že zomieram a ja s tým už nič neviem spraviť ... že je to fakt, ktorý sa nedá vrátiť späť ... a toho, že si budem uvedomovať, že som mŕtva ... viem, že to tak asi nebude, ale neviem si pomôcť ...
simulqaa- neviem, ale mne v zime umrel stryko a nc to so mnou neurobilo.. ako tu uz niekto spomynal, proste ked vidim mrtveho cloveka tak sa pozeram a nic to vo mne nevyvolava a nedokazem si to ani poradne uvedomit ze umrel.. ked som bola mensia tak som raz bola na pohrebe maminho krstneho otca, ktoreho som nikdy nevidela a plakala som stale proste bolo to pre mna hrozne.. tusim ze to bol prvy clovek, ktoreho som videla mrtveho.. ale teraz to proste beriem OK, az sa tom cudujem..
a samozrejme aj ja to chcem vyhnat z hlavy, len mam taky pocit ze aj ked sa nad tym nebudem zamyslat tak mi to s prepacenim prd pomoze pretoze ja to nijako nezmenim.. nestve ma ten strach, ale ta skutocnost a to sa ovplyvnit neda.. mne pomohlo to, ze som si povedala dobre, tak teraz sa nebudem zvysok zivota tym zozierat ale si to poriadne uzijem ;).. lenze, ako som napisala, nepreslo ma to uplne.. ale tak mozno ti to pomoze..
