Rozchod alebo co..?

Bib, aj takych stretavam, resp. stretla som stareho znameho po siestich rokoch..je pravda ze ma viac rokov nez moj priatel ale nie ovela..A len som zirala..ma auto, kupil si na hypoteku byt, urobil si dalsiu skolu, ma fantasticku pracu, dokonca zacal aj podnikat k tomu, ovlada jazyky, precestovaneho pomaly pol sveta..dobre naladeny,z nicim nemal problem, vsetko same pozitivy,,vsetko sa da.. A ked som ja len tak v rozhovore na nieco povedala, ze tak rada by som to zrealizovala ale neda sa, tak len na mna udivene pozrel"A co ti v tom brani???Vsetko sa predsa da.."
A s tym nic nehovorenim..ja som si uz xkrat povedala ze priatelovi uz nic nebudem hovorit, lebo ma nebavi stale "hovorit" spytaj sa ma nieco.. Priatel nema tu potrebu rozpravat sa moc..ani pytat sa a ked sa rozculujem, tak povie, vsak rozpravaj, ja ta budem pocuvat.. Ale ja nechcem aby ma pocuval alebo aby sa rozpraval SO MNOU..!!

A este to ze ja dokazem prezit, ze aktivitu na vylety vacsinou vyvijam a vybavujem ja.."predychm to"..Co ale neviem prekusnut je nasa buducnost a najma byvanie..a jeho praca..Stagnujem na jednom mieste..Ja som aspon vyskusala nejake moznosti aj ked to nevyslo..Ale on nic..Vsak co..nic sa nedeje..A on sa s tym zmieri, prisposobi..a mozeme spolu byvat v roku 2050..vsak sa mame radi..Zamietol vsetky moznosti a sam nevymyslel ani jednu..Proste ma hrozne hneva ze aj v dolezitych veciach nepohne ani prstom..resp.kebyze ja uz nieco vymyslim a zrealizujem, tak by mi pomohol ale sam aktivitu nevyvinie absolutne ziadnu..

zacali sme spolu byvat,ked on prvy skoncil skolu a zacal pracovat,potreboval byvanie,nejak to vyplynulo zo zivota.inak by sme spolu asi nebyvali :) ako bolo napisane, rozpravajte sa, povedz mu to priamo, chlap si to naozaj z naznakov nedomysli. ja som o tom rozpravala dlho a vela,chcela som zmenit zamestnanie,ale stalo by to asi odstahovat sa od neho a nevedela soom si to predstavit byt bez neho. ja som mu hovorila vsetky svoje pocity, na co mi on vzdy povedal,ze on o nich vie,ale pomoct mi nevedel.nebranil mi vsak v mojich aktivitach,je velmi tolerantny. tak som si to nejak spracuvala vsetko sama,a ten pocit osamelosti nas odcudzil. nemozem od neho chciet,aby sa totalne zmenil,to sa jednoducho neda. teraz mu uz nehovorim takmer nic,mam pocit,ze som uplne vyhorena a urobila som vsetko,co sa dalo,ale zbytocne. a on sa zacal snazit az ked videl,ze je zle,lenze so mnou to uz nic nerobi. a ked rozmyslas,ako je to mat ambiciozneho chlapa.. nad tym budes rozmyslat stale. a je pravdepodobne, ze takych stretnes.

To je mi luto, ze sa to skoncilo manzelstvo..
A..hm..rozpravanie..Je to prave rozhovor co mi u nas chyba..my sa rozpravame, netvrdim ze nie, ale podla malo a nie o nas..Tym o nas myslis-ze rada by som sa rozpravala o vsetkych moznych nepodstatnostiach co ma cez yzden potesili alebo zarmutili, o tom co som prezivala, co on,a tak..Priatel by povedal ze sa vela rozpravam, ale rozpravat sa o tom aku pizzu si dame a aha ake je pekne tricko vo vyklade a predstav si aku somarinu povedal novy kolega, ma neuspokojuje..Hadavame sa kvoli tomu..A on vravi ze ho nechapem, ze on nema potrebu "tolko"sa rozpravat a vypytovat.. A viem ze u nich doma sa to nikdy nedialo.. Vie ze ma stve jeho pasivita, ale myslim ze nevie ake je to pre mna dolezite a ako strasne ma to stve..Raz som mu to povedala ze sa citim hrozne ze stale ho musim do niecoho dokopavat a nieco riesit ja-nieco v tom zmysle-a ze ma to nebavi a chcem aby to zmenil..A on bol hrozne smutny vtedy a povedal ze hej pokusim sa.. Ale nic..A odvtedy som mu uz iba vravela "uz si si hladal tu pracu?" Nie.. "A kedy zacnes?" Ved hej, neboj sa.. A"Boze nemozes mat iny pristup k zivotu ako to ze ti je jedno a ze cakas na spasenie-vies ako mi to lezie na nervy?!" A on sa urazil, ze mu stale nieco vycitam a som na neho zla.. Neviem si predstavit ze by som za nim prisla a povedala-jasne a priamo-vies co, vadi mi tvoja obrovska a pasivita a uvazujem nad rozchodom kvoli tomu, zmen to lebo sa bohuzial rozideme.. Ja neviem, uz niekedy vidim na cerveno z toho, ze som to ja co stale musi navrhovat nieco, aby sme niekde sli..toto a toto vybavili..

mysicka, som sice chlap, ale poradim ti dobre. rozpravajte sa. roz-pra-vaj-te sa! sadnite si vecer, vyber vhodny cas, ked nema nic na praci, ked vies, ze sa v ten vecer na nic konkretne netesi ani nechysta. zacni tym, ze ti je tazko a ze ta napadaju chmurne myslienky, daj jasne najavo so presne je problem, daj konkretne priklady 1-2, na ktorych problem ilustrujes a cakaj na odpoved.

trochu viem o com hovorim. v tychto dnoch sa mi rozpadlo manzelstvo, kde sme to mali podobne. ja som najradsej doma, ona by chcela stale nejake aktivity. ja som doteraz netusil, ze je to problem, lebo som jej v nicom nikdy nebranil, mohla si robit co chcela. lenze som malokedy prisiel s nejakou iniciativou ja. som neobvykle citlivy chlap. placem pri niektorych filmoch a ked som mal minule v aute pocit, ze som prave zrazil vtacika, reval som tak, ze som musel zastat na kraji cesty na chvilu. chcel som tym povedat, ze dokazem velmi citlivo vnimat veci. a napriek tomu som nevidel, ze som pre nu tou gulou na nohe.

este jeden postreh, mysicka. necakaj, ze sa zmeni. vylucene to sice nie je, ale velmi malo pravdepodobne. jedine co mozes dosiahnut okrem rozchodu, ked uz to neznesies, je, ze sa ako-tak zladite. on mierne prida na aktivite, ale ty ho musis povzbudit, vysvetlit mu co by sa ti pacilo, a ty zase mierne uberies (ak jemu tvoja aktivita neprekaza, tak uberat nemusis).

dajte si skusobne obdobie po rozhovore, povedzme do marca 2009, v marci to vyhodnot a rozhodni. ak je to pre teba tak strasne dolezite a on sa dostatocne nezladi, nebudes stastna a nebudes s tym vediet zit cely zivot. moja zena sa pokusala prisposobovat mne, ale nezvladla to. ani nemohla. niektore veci jednoducho nezmenis. nerob vsak ziadne rozhodnutia skor, pokial si nebudes nad vsetky pochybnosti ista, ze on presne rozumie aky mate problem. ak to dokazes, ako zena, povedz mu to PRIAMO a bez naznakov. ja som to dostaval postupne, tym typicky zenskym sposobom - naznacenim, a nevidel som to. nikdy neprisla a nepovedala "mame problem, musime ho okamzite riesit". a ja som nevedel, ze ten problem mame.

ten rozhovor asi nebude lahky, ale pokus sa on. ked uz pre nic ine, ak sa stane najhorsie, nebudes si raz vycitat, ze si neurobila VSETKO co bolo v tvojich silach.

zelam vam, aby sa to podarilo.

Neviem si predstavit ze by som sa nim rozisla..on je hrozne dobry a citlivy..nezasluzil by si to..vzdy mi bol oporou..splnil co mi na ociach videl..a ani si to neviem predstavit lebo by som sa zblaznila bez neho strasne ho mam rada.. Len saliem lebo plynie den po dni.. a nic..Vy uz spolu aspon spolu byvate, my ani to nie a pokial ja nieco nevybavim a nebudem ho pol roka presviedcat tak ani nebudeme..Bo on prenajom, nechce, u rodicov nehrozi byvat, hotovost nemame a hypoteku si brat nechce.. A ked sa ho spytam, ze akoze to teda vyriesime, objime ma a povie,"ved neboj, nejako to spravime.."A ako? "neviem ale neboj, raz budeme spolu byvat" a pripadne sa nastve ze preco vyryvam a ci nemozeme mat pekny vecer.. Niekedy-a v poslednej dobe casto-ma napada ake by to bolo keby som mala ambiciozneho chlapa, ktoreho by som nemusela do vsetkeho dokopavat..

ja mam to iste, len sme 7 rokov spolu,dlho sme vyzerali ako idealny par, az kym som nezacala byt nespokojna prave s jeho pasivitou,takto to nejde a nevyhovuje mi len tak zo dna na den. vydavat som sa zrovna nechcela, on by sa aj zenil,ale aj to by som to musela zariadit ja. byvame spolu tri roky,rodiny sa poznaju,cakaju len na svadbu a ja rozmyslam o rozchode. nas vztah uz davno nefunguje,prestala som v nom citit oporu uz tak rok dozadu. zverila som sa dvom ludom,ti toto prezili a nezavisle na sebe sa zhodli,ze to uz ide len ku koncu. mam toho vsetkeho dost,ale ublizit mu nedokazem,pretoze sa ku mne spraval vzdy dobre a viem,ze ma miluje. ako to vyriesim,neviem .. mam strach skoncit, aj strach trapit sa dalej. takze nie si mysicka v tom sama.

Ja ho nesmierne lubim a chcem s nim byt..len ono to ani nie je ze chcem rozchod..len proste uz som alergicka na tu jeho obrovsku pasivitu..proste, napr. je nam fajn a tak..vsetko ok a zrazu z rozhovoru alebo z nieco zase vyplynie ten jeho pasivny postoj a priam citim ako vo mne stupa hnev a ako ma napadne ci by nebolo lepsie sa rozist..On mi nebrani aby som skusala nove veci..ale niekedy je potrebne aby do toho noveho sli obaja..napr., byvanie..Napr. podporoval ma v studiu a tak..hladani si prace, ale on robi poradnu robotu na ktoru casto nadava a napriek tomu nepohne ani prstom,radsej bude nadavt ale novu si nenajde, iba hovori ze chce novu robotu urcite si ju bude hladat..ale potom a o tyzden a potom..

zrovna toto prirovnanie/s tou olovenou gulov na nohe/ som pouzila minuly tyzden na mojho chlapa. Obcas sa aj mne zda ze proste s nim to uz nie je ono, ale bez neho tiez neviem byt. Par krat sme to skusali, no vzdy sa k sebe vratime. Niekedy je to vazne ako ta olovena gula, ze mozno bez neho by som skusala nove veci a tak, no neda sa...

Ak mas takyto pocit, myslim, ze by si sa mohla stat na chvilku emancipovanou a ukoncit to. Rozdiely sa niekedy nevyplacaju, hlavne ak zasahuju do zivota az takto.
Je kopu chlapov, aj ked debilov, ale urcite si nejakeho uz vyberies