Neviem ako začať, ale asi tak, že svojich rodičov začínam nenávidieť hlavne otca. Vždy sa omna starali, zabezpečili mi štúdium, vždy som mala čo som potrebovala, o to tu nejde, ale od začiatku mi dali pocítiť, že som pre nich nemožná. Narodila som sa v 7 mesiaci, čím lekári potvrdili, že mi nepôjdu dobre manuálne práce. Niektoré veci, ktoré sú pre niekoho samozrejmé, ja sa ich priam musím učiť. Hlavne čo sa týka vecí okolo varenia, alebo pripravenia jedál. Neviem dobre odkrojiť chlieb, alebo pekne pokrájať nejaké ovocie či zeleninu. A s týmto ma neustále podcenujú, ja sa snažím, ale oni vkuse stoja vedla mna a ma len buzerujú a potom hovoria aká som bambavá, nepochopia to že som iba pri nich nervozna a za to to tak dobre neviem urobiť. Hlavne ten môj sprostý otec. Mám totiž 23 rokov, nikdy som ich nesklamala, ked potrebovali odomna peniaze vždy som im dala, zmaturovala som na jednotky, z jazykov som chodila na olympiády, chodím na výšku, a veľmi zle mi padne ako otec stále namna kričí, má veľmi výbušnú povahu, jemu nič zlé nemôžeme povedať, ale on môže všetko, on je v týchto veciach veľmi precízny, je cukrár a preto ked vidí, že mne toto nejde, stále ma len podcenuje. Ked s priateľom chystáme nejaké jedlo, strašne sa bojím, že niečo pokazím, a že ma potom vysmeje. Neviem či mu mám povedať o tomto probléme, alebo radšej doma trénovať kým sa všetko poriadne nenaučím. Najradšej by som vypadla, ale neviem kam...
Rodičia ma nemajú radi, mám z nich dosť
maju ta radi len to robia asi určite zle že ťa vytačajú,chod od nich trochu preč budu mať iní pohľad, asi ich nezmeniš, nevšímaj si to nadhľad.
No mam menší problém a tým je, že naši ma furt kritizujú za známky. Ako Ok ktorý rodič nie ale tak keď dostanem 2 tak už do mna rýpu, že: mala si sa viac učiť (ironickým tónom) a ten z duše nenávidím. A nikdy si nechcú zastať moju stranu! Nie sú ani empatický za to moja sestra povedala mamine, že je sprostá a nič, ale keď som si ja zašomrala popod nos, že ma nenávidí tak už som hrozná. Tak isto mamina vie kde sú moje najslabšie miesta a podpichuje ma! Po ocinovi mám výbušnú povahu a tým pádom aj vybuchnem. A vtedy prichádza druha časť a tou je, že mi vezmú mobil za to je kričím po mamine. Pre boha ved ako to je trochu choré. PROSÍM ĽUDIA AK MATE PODOBNE SKÚSENOSTI PÍŠTE AKO STE SA ZBAVILI ZÁKAZOV LEBO TO JE TRETÍ PROBLÉM .☹️
ked máte doma takéto vzťahy nemala si študovať a ostat bez riadneho príjmu ale mala si si radšej nájsť robotu a odstahovať. Strašne veľa mladých tu na fóre plače akú má doma situáciu a popritom nič nerobia preto aby to zmenili a ešte idú študovať vš kde vedia že si nebudú môcť dovoliť ani podnájom ani úver. Ja som mala doma to isté pomohlo jedine odísť nič iné rodičov nezmeníš jedine svoj život môžeš zmeniť!
Si kúp knihu o dospievanie omg :/
To isté ja.Hlavne otec.Sme 2 sestry a ju má radšej.Ona je mladšia takže je jeho miláčik.Dnes mi povedal že som svi_a a tak iba preto že som nevedela sestre nájsť niečo na nete.Dokonca ked neboli doma som plakala.Utíšila ma až mama ked prišla domov.Ja sestru nenávidím! Malá bestia!
Laura si to ty, čo sme si spolu dávnejšie písali?
lauri neboj, naozaj, casom to prestanes vnimat. a to ti hovorim z vlastnych skusenosti.
Mam 25 a mala som presne to iste, mala som dve starsie sikovnejsie sestry a ja som bola to male hlupe nemehlo. Stale na mna krical vrieskal ziapal a ponizoval ma.....teraz si predstav, ked k nam niekto pride, s hrdostou ma predstavuje ako pani inzinierku, svoju sikovnu dceru :)
Mozno je to v tom, ze som musela skoncit vysoku skolu, aby som mu dokazala, ze naozaj niesom trdlo, ze som sikovna a mozno si postupom casu on sam uvedomil, ze to co robi nieje spravne...mozno to bude tym, ze uz starne a je mu luto, ze dcery uz nebyvaju doma, maju vlastne zivoty...neviem Laurika. V kazdom pripade ta rodicia urcite radi maju. Ale ver mi, cim skor sa s tym naucis zit a zmieris sa s tym aky otec je, tym skor sa budes psychicky citit lepsie aj ty a nebudes si to tak pripustat. Jeho teraz nezmenis, to pride samo, ale mozes sa pokusit zmenit svoj pristup k celej situacii.
Neboj, nic zle netrva vecne a raz slniecko urcite zasvieti :) nebud smutna, ty si sikovne dievca a raz to pochopi aj on :) drz sa
ja by som ho nechválila,ani sa mu nelíškala,skôr by som mu povedala všetko,čo cítim,čo ma serie
viem ze to bude asi otrepane ale keby ta nemali radi tak ta nebuzeruju:)
viem ako to moze liest na nervy.ja mam dvoch bratov a tiez vidim ake rozdieli su medzi nami.ja som dievca takze ja by som nemala to a to a to...
ale na to si treba zvyknut.z jednej strany viem ze to nemyslia zle.konkretne tatko.
hovoris ze si nevies na neho otvorit "hubu".no poviem ti ze to je aj dobre.mna niekedy tak vytoci ze si tu hubu otvorim (co ja viem) a potom ma to mrzi.cize neviem ci nieje lepsie drzat hubu a krok:)
neboj to casom prejde.ja som tiez este pred dvomi rokmi bola pre tatka soplave decko ale nejako sa to zmenilo.asi tym ze som si nasla draheho a on si zrejme ovedomil ze nemam 5 rokov.
ale myslim ze najlepsie je sa s nim o tom porozpravat,aj ked u nas sa takato komunikacia nikdy nezaviedla.u nas sa vsetko riesi same:)
