MOJA DCERA NEVIE PREJAVIT CITY VOCI MNE

chomenistasi, vztahy treba budovat od malicka, ked si s nou nebola kamratka od narodenia, teraz je to uz tazko... viem co hovorim... ja som na tom s maminou tak ako ste vy, ale moja sestra si s nou uplne super rozumie... jej sa venovala viac, ja som bola prvorodena, tak na mna casu tolko nebolo...

Velmi pekne vam vsetkym dakujem za odpovede,strasne rada by som hned vzdy zareagovala na vase odpovede ,lebo mi velmi pomahate svojimi nazormi,len nemozem teraz byt casto na nete,lebo mame s internetom problemy.Ale prosim piste,snad to coskoro bude ok,myslim ten internet.Este raz prepacte moje nedokoncene prispevky.Ste moc zlate ,ze mi pisete.

Ahoj Chomenistasi, ja som v opačnej pozícii ako Ty - ja som dcéra (26 r.) a s mojou mamou sa máme tak strašne rady, až sa neznášame...naozaj, je to tak, aj keď je to možno čudné...je to taký zvláštny vzťah, neviem to opísať slovami...ale myslím si, že na vine som je, lebo všetko sa to začalo, keď som začala trpieť anorexiou, vtedy sa začala mamina o mňa dosť báť, potom to prešlo do takých výčitiek, hádok, vzájomného obviňovania, kritizovania...Keď sa mama o mňa až prehnane bojí, vyčítam jej, aby sa toľko nestarala, no keď ma naoko ignoruje, vtedy zasa žiarlim, že sa o mňa nezaujíma a pozornosť venuje mojim súrodencom...Proste vyhovovala by mi tá zlatá stredná cesta, no nevieme ju ani jedna odhadnúť - tú hranicu medzi tým, čo je málo a čo je už veľa...A ešte mi prekáža, že ma mama berie ako infantilnú, neschopnú sa o seba postarať, len ako "tú anorektičku"...Som už z toho celkom na nervy a neviem čo chcem...Please help! :-(

myslim, ze to nie je o povahe, mozno si niekde chybyla...vies , ono najst si k sebe cestu ...to treba od babätka... ja a moja dcera mame uzastny vztah... a hlavne ju beriem taku aka je a a k nema chut mi nieco povedat, netlacim na nu... sama sa musi vzdy rozhodnut...povahu po manzelovej mamine ??? a vychovavali ste ju aj s manzelom spolu??? ja som do dnes den neurcila po kom maju moje deti povahu...kazdy je sam sebou a iba rodina formuje povahu jedinca ... hlavne rodina a do urcitej miery aj splocnost...tak vela stastia a hlavne lasky :-)

ma 23 rokov a cely zivot ju zahrnam laskou rovnako ako aj syna,len s nou by som chcela mat este blizsi otvorenejsi vztah ale ona to tak asi neciti,viac si povieme zo synom.Snazim sa im nezasahovat do sukromneho zivota ale je to velky rozdiel dcera a syn.Vlastne ja uz davno viem,ze dcera zdedila povahu po manzelovej maminke,

Nenapísala si vek tvojej dcery. Ja mam 17ročnú niekedy to ide a niekedy nie. Casto mi aj povie, že sa jej priliš staram do života a všetko chcem vedieť. Myslím, že máme zatiaľ dobry vzťah, aj ked mi je smutno, že sa odtahuje, ked ju chcem vystiskať. Vraj už je velka na to. Vzťah to je to tuším najzahadnejšie a najkrehkejšie na svete. Povedz jej, že ju máš rada, len tak v nejakej situácii a uvidíš, co bude dalej.ahoj

ani ja s mojou mamkou nedokazeme otvorene komunikovat a byt "priatelky". akoze mam ju rada a ctim si ju ako matku. ale to je vsetko. vzdy mam strach, ze ak jej volaco poviem, zacne kricat (co zvykla skoro vzdy), ked som mala napr. dostat menstruaciu, nepovedala mi to, nerozpravali sme sa o nicom takom (sex bol u nas a je tabu), nikdy sme sa nerozpravali moc ani o zenskych veciach a nakupoch a tak. vsetko, co som potrebovala prave vtedy som sa akosi dozvedela z internetu, casopisov, kamaratov... ale nie od mamy. a pravdupovediac mi to chyba trosku. teraz mam 20 rokov, mamka ma 59 rokov a akosi ten vztah... no je taky normalny. ani nie kamaratsky nejak velmi ani nie taky, zeby sme okolo seba prechadzali jak mumie. mozno to, ze nemame medzi sebou extra vztah je aj tym, ze mam 4 starsich surodencov, jedneho mladsieho a na vychovu bola moja mamka sama. takze asi sa nejak uplne do hlbky nevedela venovat kazduckemu jednemu. alebo uz neviem, cim to je... ja viem, ze ak budem mat v buducnosti dcerku (alebo hoc aj syna), tak aj ked sa na mna rodina bude pozerat ako na nejaku uchylku alebo neviem co, tak sa s detmi chcem normalne bez zabran rozpravat aj o sexe, s dievcatkom o menstruacii, o tom, co ju caka, o tom, co ju bavi, chodit spolu na nakupy, nechat jej kusok volnosti, aby si cas trosku zariadila aj ako ona chce... proste byt kamaratky a nemat nejaky autoritativny vztah velmi: a urobis, co ti poviem, inak mas do konca roka zaracha...

zacat budovat na vztahu nikdy nie je neskoro,aj ked,je mi to divne,prepac...ja mam s dcerou vynikajuci vztah-sme ako dve sestry,mame sa radi a nikdy sme nemali obdobie,ze by som nemala na nu cas...vzdy som jej povedala,ze ak bude mat akykolvek problem,nech sa neboji za mnou prist,ze som tu vzdy pre nu.laska sa vracia laskou...

Dobre, ze si tuto temu zalozila, je to casty problem komunikacia dcery s mamou. Dolezity je na poradenie vek tvojej dcery. Ak je dospela, tak ju nechaj zit svoj zivot. A ty si zi svoj, inak to nemoze byt. Rob si program, najdi si kamosku, citaj, chod na prechadzku alebo zacvicit s inymi ludmi, prihlas sa na nejaky kurz. Aj ja som az po dlhom case pochopila ze nemozem presuvat moje problemy na moju dceru (ani formou narekov nad mojimi zivotnymi bolackami) ale ani nemozem preberat na seba jej problemy. Mozno je to len pretvarka ze tvoja dcera je stastna, ale ona si to sama vyriesi.