Dlhoročná kamarátka

Zdravím. Mám neskutočnú dilemu. Mám jednu naozaj výnimočnú kamarátku (poznáme sa asi 14 rokov a obaja máme 20 rokov). Vždy som ju bral naozaj len ako kamarátku. Lenže v poslednej dobe vďaka tomu že spolu trávime viac času jak sme zvyčajne zvykávali som si uvedomil že som sa do nej úprimne zaľúbil. Lenže tento môj pocit k nej je vážne iný ako k ostatným ženám v mojom živote. Ako keby nebol čisto len citovo podložený ale aj racionálne vidím potencionál v tomto prípadnom vzťahu, keďže sme si povahovo naozaj podobný (životné ciele, zmýšľanie, rôzne názory) ale na druhú stranu zas nie sme si natoľko podobný aby sme spolu nevedeli diskutovať na bárs jakú tému. Nanešťastie naozaj dlhé roky doslova trpím depresiou a popravde nedokážem si spomenúť na moment keď som bol naozaj šťastný aspoň na moment a celkovo zvnútra som citovo totálne akoby prázdny. Akoby moje staré ja úplne zaniklo. Lenže pri nej sa cítim znova úprimne šťastný a znova samým sebou. Až natoľko šťastný že niekedy keď na ňu čo i len pomyslím a dostanem taký ten môj jemný úlet že čo by bolo keby sme naozaj boli spolu som schopný doslova vyroniť slzu šťastia. Možno si poviete že som cvok (neprotestujem :-D) ale je to skratka tak a bodka. Lenže ... aj napriek tomu že je to naozaj dosť atraktívna a inteligentná žena na ktorú sa lepia muži z každého smeru, poriadny vzťah skratka ešte nemala lebo každého poodmietala. Vždy mám priam neskutočné nutkanie ju aspoň chytiť za ruku, pobozkať ju alebo jej to skratka celé povedať narovinu to čo k nej cítim. Ale nedokážem si predstaviť tú hanbu a ten zdrcujúci pocit ak by som to skúsil a ona by ma odmietla- čo je vzhľadom na to čo som vyššie spomínal dosť pravdepodobné. Nehovoriac o tom že kto vie ake dôsledky by to malo na naše kamarátstvo. Mám to skúsiť? Jak na to? Dokážete mi prosím nejak poradiť? Alebo aspoň ma nejak inšpirovať nejakou podobnou skúsenosťou? Ďakujem.