Neviem čo znamenajú moje sny

Bolesť a krivda, kt. sa Ti stala, už pominula. Je obdivuhodné ako to zvládaš, to je prvý krok. Druhý je to odporúčané odpustenie. Tí, kt. Ti ho odporúčajú, Ťa navádzajú na správnu cestu!!!

Prenechaj vinníka jeho vlastnému osudu a trestu. Bolesť, kt. Ti spôsobil, je veľmi, veľmi silná a ťažko pochopiteľná, ale odpustením zanikne. Časom. Ak ale necháš vo svojom srdci tlieť hnev a nenávisť, spôsobuješ bolesť sama sebe. Nie je síce taká intenzívna, ale je trvalá a neutíchajúca. Časom sa Ti tieto pocity odrazia aj na fyzickom zdraví. Nechaj všetky negatívne pocity odísť zo svojho vnútra a odpusť. Len tak sa stratí aj Tvoja pochopiteľná bolesť. Aj sny, kt. Ťa trápia.

Toto posolstvo máš tiež ukryté aj vo svojich snoch. Otec vo sne = autorita, znásilnenie = hnev. Sen sa Ti bude opakovať dovtedy, kým nenájdeš zdroj svojho hnevu a nevyrovnáš sa s ním. Zdroj = znásilnenie, ešte si sa s tým nevyrovnala, nespracovala to! Otcovi sa môžeš aj naďalej pozerať ROVNO do očí, nie je to o ňom, ale o Tebe!!! Hneváš sa naňho!!!

Ahoj Nikol,
Adria ti napísala dobre - východisko je v odpustení. A v prijatí lásky od tých, ktorí ju k Tebe majú, ktorí si Ťa vážia, pre ktorých veľa znamenáš, ktorí by sa za Teba obetovali, ktorí by Ťa ochránili.

Ak je priateľ Tvoja najväčšia opora, vo chvíľach keď si s ním pohádaná, tak vlastne o tú najväčšiu oporu prichádzaš.

Neviem či si veriaca - ale do osoby otca človek obyvkle premieta svoj vzťah s Bohom...

Poznám inak jednu psychologičku, ktorá sa venovala práci so znásilnenými deťmi. Používala kognitívno-behaviorálnu metódu a hovorila, že do niekoľkých týždňov tie deti robili obrovské pokroky. Ja by som na Tvojom mieste nezavrhoval úplne dôveru v psychológov.

Mne sa zdá, že Ty sa vieš vnímať z odstupu a z nadhľadu, že Ty by si to vedela pod vedením človeka, ktorý s tým má skúsenosti prekonať.....len v tom vytrvaj a neupadaj nikdy do beznádeje. Lebo nádej je vždy.

a_dr1a
Ďakujem za vašu odpoveď a za podporu. Ja nemám čo odpustiť krsnej ani nikomu. No tomu čo mi to spravím neodpustím nikdy. A hlavne neviem odpustiť sebe, že som sa nebránila pred tým a koniec koncov, že som to riešila tak ako som to riešila.
Heh no zhodou okolností chodím na strednú umeleckú školu (už druhým rokom) a mojim odborom je fotografický dizajn. A ja na to nemám dáko ani čas myslieť. No niekedy, keď už ležím v posteli a rozmýšľam tak mám blbú náladu.
Lebo rozmýšľanie = spomínanie = rozmýšľanie nad tým čo by bolo keby sa to nestalo = zlá nálada, nízke sebavedomie...

Jedine v odpustení vedie cesta duchovného pokoja.prikláňam sa k názoru podomnou.Nieje to ľahké

Ahoj Nikolka. Si velmi mudre inteligentne a vnutorne vyspele zrele dievca. Viem, ze si dospela skor, nez si mala. A to co sa ti stalo, by sa nemalo stavat. Nikomu.
V odpustani je cesta. Odpustit sama sebe, tomu muzovi, otcovi mame krsnej ai.
A ak mozem poradit, skus sa najst v niecom, co ti pomoze vydat zo seba zo svojho vnutra vsetko, co ta tazi trapi zoziera, dat priechod tvojim emociam. Najdi si cestu - ktora ti bude vyhovovat a najdes sa v nej.
Skus malovat. Tvorit hudbu spievat pisat texty alebo sa ucit na daky hudobny nastroj. Alebo zacni fotografovat. Pisat. Pisat basne poviedky ai. Alebo modelovat, tvorit z hliny, vysivat vyrabat sperky ai. Proste cokolvek kreativne a co ti pomoze odburavat v sebe steny zabrany mantinely
Velmi dobre vhodne su malovanie hudba.
Alebo mozno skus zacat chodit ku konom, zvieratam. Do utulkov, pomahat s nimi, chodit s nimi na prechadzky do prirody ai.
Vsetko dobre ti prajem Nikolka

Nie***
Som na mobile tak sa ospravedlňujem ak sú tam nejaké preklepy

A to len banalitou **
Nór bazalkou :D :D :D

Toto čo si napísal je pravda. Ja to viem, no o tom rozprávať alebo celkovo rozprávať o niečom niekomu čo ťa trápi je stokrát horšie ako to, aké následky máš z toho. Lebo cítiš tu bolesť každým jedným slovom znovu. Nebudem ti klamať občas sa mi stáva, že mám len tak z ničoho nič zlú náladu. Potom ani neviem ako a spomeniem si na všetko čo mi ubliživalo. A nie nemyslím to tak, že to trvá nejakú polhodinu kým si na všetko spomeniem. Ja to behom chvíľky mám všetko pred očami. A už len mi ostanú oči pre plač. Snažím sa byť až moc silná v niektorých situáciách. No nie som tak silná ako si niekedy myslím. Raz na to dobehne vždy. A to vtedy keď to najmenej očakávam. Minulý rok sme v škole mali 2 sedenia s terapeutom. A on behom pár minút vedel zistiť, že niekoho niečo trápi. A to len bazalkou. Mali sme na papier napísať, že čo by sme chceli byť keby sme boli ovocím, počasím, rastlinou a zvieraťom. Už neviem čo som tam napísala, no keď som to čítala som sa bála čo mi na to povie. Lebo všetkých odhalil. Prečítala som mu to a povedal mi niečo takéto "Vyžaruje z teba veľká bolesť niekde hlboko v tebe. Snažíš sa ju potláčať a zabudnúť na nejakú udalosť." (Vtedy už som to nezvládla a nahrnuly sa mi slzy do očí. Bolo to niečo hrozné keď sa všetci na mňa pozerali. No ja som ich nevnímala stále som mala pred očami to čo sa mi stalo.) Potom ešte niečo hovoril, no nedokázala som ho počuť. Viem, že to hovoril dosť nahlas na to aby som ho počula ale jeho slová mi zrazu prestali dávať zmysel. A ako radu mi povedal, že nevie síce čo sa mi stalo a ako moc ma to zasiahlo no mala by som odpustiť dotyčnému bďaka komu má to tak zožiera. No ono to nejde !! Keby bol práve v mojom tele a pri tom ako sa to stalo..Rozprával by inak....Vtedy keď sa to stalo som mala zablokované hlasivky. Chcela som kričať o pomoc no nedalo sa mi. Bola som celá zablokovaná chcela som ho kopnúť a utiecť preč no nevedela som sa hýbať. Bolo to hrozné...No aj tak najhoršie z toho bolo, že na polícii sme strávili skoro celú noc. A stále dookola sa ma pýtali to isté. Neverili mi skrz toho, že som zachovala chladnú hlavu a vedela som vtedy rozprávať o tom. Uverili mi až keď mali v rukách papier od lekára. Poslali má do iného mesta za psychologičkou..Keď som tam prišla ona už vo dverách videla, že aj skrz ten úsmev ma niečo trápi. Že vidí vo mne, že som veľmi silná osoba, že nechcem nikoho zaťažovať mojimi problémami ale vždy oči prezradia, že najradšej by plakali a vykričali svetu ako mi bolo ublížené. Paradoxom je, že som nechcela aby ten kto mi to spravil trpel..Ja som nechcela ísť na políciu a hovoriť o tom. No ocino mi hovoril, že to musíme urobiť inak by v tom pokračoval....ja som toho chalana poznala a poznala som aj jeho priateľku...bolo mi jej ľúto má s ním dieťa a druhé bolo na ceste...nechcela som mu uškodiť...nechcela som aby deti vyrastali bez otca kvôli mne... No postupom času sa mi otvorili oči a bola s aj rada, že sme nakoniec šli na políciu. Zistila som, že jeho priateľku opustil a je s inou s ktorou opäť čaká dieťa. Doteraz ľutujem jeho bývalú priateľku...Toto si nezaslúžila...
A ja sa na ocina nehnevám, nemôže za to. Ja to viem....A ocino to už určite nerieši, vie aké to bolo pre mňa a nevyťahuje to na mňa. To skôr mamina stále... ale ja ju chápem boji sa o mňa. No neuvedomuje si niekedy, že najlepšie je keď mi nepodkopáva sebavedomie tým, že má nechce púšťať samu do mesta alebo čo. Ako už teraz sa to zlepšilo no rok rok a pol dozadu to bolo horšie...zvyšok rodiny keď nerátam brata o tom nevie...nemajú pre mňa pochopenie, často najmä krsná vyhľadáva dôvody prečo hodiť všetko na mňa a že ja som tá zlá...A že som rozmaznaná a tak. Ona vôbec netuší čím všetkým som si prešla a aké sú následky toho... no hovoriť jej o tom nechcem...povedala by to všetkým z mojej rodiny a za ľútosť nestojím...nie je nič horšie ako vidieť druhých ako ťa ľutujú kým ty sa chceš z toho dostať a nemyslieť na to oni ti to pripomínajú ich správaním ku tebe.

Kludne mi tykaj .Si velmi odvážna že si to sem napísala.Mnohokrát ludia keď chodia na sedenia špecialistovy (psychológ,psychyater,terapeut,)Nedokážu alebo nehcú povedať všetko čo majú na srdci.Jedno ,desať aj tridsať sedení je len spoznávanie pacienta preto ak navštíviš 3-5krát takéto zariadenie je to len veľmi slabá náplasť na dušičku.Potom nečudo že nám nieje pomoci.Druhý problém nastane keď rodičia zajdu ku špecialistovi na odbornú pomoc a ten im naznačí že chyba môže byť v nich.To rodičia necchcú počuť tak idú za druhým či tretím keď sa scenár opakuje tak u známych na návšteve povedia; chodili sme s ním po psychológoch ale nevedia mu pomôcť !To je ľahšie ako priznať si že problém dieťaťa môže súvisieť aj z atmosférou v rodine.Prečo ti to hovorím?Preto ,že keď sa dostatočne neotvoríme ,alebo nespolupracujeme ťažko nám niekto fundovaný môže pomôcť.Už by bolo načase rozobrať tvoj sen.Sù dve možnosti ktoré vidim ja z toho ako si to opísala.Budem to opisovať trochu stroho aby to nebolo také bolestivé.Po prvé otec si dáva za vinu že ťa neochránil .Nevie sa s tým vyrovnať aj keď to nedáva najavo stále ho to ničí.Tvoje podvedomie to cíti a dáva ti najavo aby si mu povedala že on za to nemôže ..'.neviem ako ani čo ale len ty ho môžeš z toho dostať!Druhá možnosť je ,že ty sama vo svojom vnútry cítiš nejaký druh zlosti na ocina vždy ťa chránil a teraz to nedokázal .Vedome o tom nemusíš vedieť ale ak tam je tá zlosť v podvedomí tak to cítiš ako zradu z jeho strany a to čo sa ti stalo akoby on spravil !Tak isto to vieš vyriešiť len ty povedať mu že sa na neho nehneváš a že to nieje jeho chyba.Či to je prvy alebo druhý prípad vychádza mi z toho to že nerozprávali ste sa spolu o tom dostatočne aby to prebolelo.Viem teda neviem aké je to pre teba bolestivé ,ale len ty to môžeš vyriešiť.Nemusí to byť dnes ani zajtra.

Napis mi
london.sisi@post.sk