Neviem, čo je toľko nenávisti v niektorých príspevkoch. ja som mala asi tiež tak 12-13, keď sa mi spolužiak priznal, že sa mu páčim a začali sme spolu chodiť. Teraz, ke´d sa na to pozerám pohľadom dospeláka, jasné, že to bola taká detská láska. Chodiť spolu do školy, zo školy, do kina na Harryho Pottera, kupovať si hračky na Vianoce.. veľmi pekné to bolo. Presne ako píše autorka, že mať niekoho, komu sa môžeš zdôveriť, kto pri tebe stojí. Nás ani nenapadlo, že bozky alebo čo, sex som ani nevedela, že nejaký existuje (naši o tom nerozprávali, v škole sme to mali až neskôr). Taká som bola hrdá, že mám frajera :D Rodičia mi na to nikdy nič zlé nepovedali, často chodil ku nám domov alebo ja ku nim, vždy sme sa rozprávali, hrali hry, aj s inými kamarátmi.. boli to pekné časy. Neviem, čo tu všetci odsudzujú, však ona nikde nepíše, že by jej išlo o telesné veci. Vy budete svoje deti v puberte zatvárať doma na kľúč, aby nebodaj neprišli do kontaktu s opačným pohlavím? K čomu by to bolo akože dobré? Ja som mojim rodičom vďačná, že tak neurobili a pozerali sa na to s nadhľadom. Mimochodom dotyčný, o ktorom som tu písala, je dodnes jedným z mojich naj kamarátov. Keby mi to naši "zatrhli", tak by som prišla o jedného úžasného človeka a obdobie v mojom živote.
Takže chill out, tebe milá autorka držím palce, aby si niekoho podobného našla. je smutné, že v tak mladom veku už nemáš maminu a ani sa s kým o týchto veciach porozprávať :( pretože podľa mňa sú to úplne normálne pocity pre 13-ročné dievča.
