Ahojte, viem že takýchto tém tu už bolo veľa a tiež viem, že vo svojom veku by som už nemala mať takého pubertálne depky ale nejde to. Mám 22 rokov a len 150 cm.
Hľadala som aj podobné problémy a nejaké povzbudenia na internete ale depkovala som z nich ešte viac. 14-násť ročné dievčatá sa tam sťažujú že majú len 160 cm, čo mám potom robiť ja?? Rovno sa hodiť pod vlak?? Podľa vzorca by som mala mať tak o 10 cm viac. Bohužiaľ ani vzorce nefungujú na 100% a ja som zdedila najhoršie gény aké som mohla.
Viem, že moju výšku nezmeníte, ja sa len potrebujem vyrozprávať, pretože pár ľuďom som sa zverila ale nechápu ma. Hovoria mi že je to len vo mne, že iní to tak nevidia a že sa nad to musím povzniesť. Povzniesť?? Ľudia sa mi už neraz do oči smiali aká som. Alebo som počula ako si pri vedľajšom stole rozprávajú: preboha tá ma koľko 12-násť??.... jasné namýšľam si to....Povie sa to, že povznes na nad to ale ako by ste sa cítili keby Vám niekto pár krát do týždňa pripomínal Vaše nedostatky?? Tie nad ktorými sa najviac trápite??
Chodím na VŠ a myslela som si, že tam už ľudia budú mať viac rozumu, ale nemajú. Keď čakáme na cviko a s dievčatami sa rozprávame, ja niečo poviem tak nasleduje asi toto: ty si tu?? preboha ty si taká nízka že som si ťa nevšimla, to ako môžeš byť taká nízka, ja by som tak nemohla žiť, to prečo si až taká nízka, keď si bola malá ty si málo jedla... Toto naozaj povzbudí.
Priateľa samozrejme nemám a nikto som ani nemala, predpokladám, že ani mať nebudem, nikto predsa nechce dievča, ktoré mu je po lakte. Von pomaly prestávam chodiť, pretože nechcem tráviť čas s dievčatami ktoré sa mi smejú. Tým ani nemám ako niekoho stretnúť. A keď už sa s niekým v mojom veku zoznámim, myslí že mám tak 13 rokov.
Prepáčte, že sa to takto natiahlo, nejako som sa rozpísala. Možno keď si niekto prečíta túto spoveď príde na to že nie je až taký nízky, a bude mať krajší deň.
