Ahojte, mám 19 rokov. Odmalička som bola veľmi oblúbená u chlapcov ( prosím neberte to ako mastenie si svojho ega, snažím sa len čo najreálnejšie opísať okolnosti) , na ZŠ nás bolo v triede vyše 20 dievčat, štíhle, krásne , no chalani si vždy všímali len mňa, mne to samozrejeme imponovalo , no aj vadilo . Postupne záujem stále rástol, až do konca ZŠ. Nikdy som sa neoblikeala vyzývavo, správala som sa skôr ako chalan, ale mala som vždy kamarátky dievčatá. Celú zš mi chodili zalúbené lístočky od neznámych chalanov a ja som to nechápala. Ked som prišla na strednú, tak to bolo najskôr fajn. Kľud, bola som jedna z mnohých dievčat v triede. Asi po mesiaci to začalo znova s tým, že už to nebolo také extrémne - lístočky,atd ...ae zas sm bola v triede tá, okolo ktorej sa sústredovala pozornosť, všetci chalani, aj z iných tried ( aj ked vždy sa nájdu aj chalani/ muži , kt. som sa nepáčila, to je samozrejmé) ... a teraz k problému, na strednej som spoznala chlapca ( muža), kt bol o 6 rokov starší, on sa páčil mne, ja jemu ... asi 2 mesiace mu trvalo kým ma presvedčil aby som mu dala šancu na vzťah, ja aj napriek tomu že som sa doňho buchla,... tú šancu som mu dala a ten vzťah bol krásny. Celý čas som si hovorila, prečo som sa tak stránila všetkým vzťahom predtým , aj tomuto. Rozišli sme sa a začalo to. vždy ked som stretla dalšieho a dalšieho muža,kt sa mi páčil ( bolo ich možno 10), vždy to ostalo len pri tom , že oni sa strašne snažili o vzťah so mnou a ja som ich vždy odmietala, samozrejme v dobrom, ja nechcem nikomu ubližovať, vždy je mi skôr dopredu luto, že niekoho možno zraním, ale ja akoby nedokážem prelomiť v sebe niečo a začať s niekým \" chodiť\" .. neviem či sa bojím ,vždy sa pýtam samej seba \" je toto ten pravý\" , čo ak sa s ním budem musieť rozísť, .. vždy myslím dopredu na tie negatíva a nie an to, aký je ten človek úžasný a ako super sa s ním cítim ... vždy chcem s nimi ostať len kamarátka , ale takto to nejde do nekonečna. Bojím sa, že skončím ako stará dievka, kariéristka, nešťastná, s nenaplneným životom. No na druhej strane si neviem predstaviť striedať chlapov ako ponožky, ako dievčatá v mojom veku , až kým nenájdem toho \" pravého\" ... Neviete mi pomôcť, čo to môže byť za problém ? Alebo je to normálne ? .. nemáte to niekto podobne ( muži/ženy- to je jedno) ? ..dakujem za názory
P.S. som dosť perfekcionista, na každom mi niečo akoby vadí, samozrejme aj na sebe, možno to môže b yť ten dôvod, aj ked sa vždy snažím v človeku hladať najmä niečo pozitívne, krásne ...
P.S.2 : neverím moc ľudom,aj ked milujem ludí.. popritom nemám nejaký extra vážny dôvod prečo im neveriť, ale som realista, takže vždy si držím odstup
p.s.3 : nebaví ma byť stále tou \"chladnou , nedobytnou\" za ktorú ma považujú rodičia, kamaráti ..lebo viem, že taká nie som ..
A nakoniec chcem len povedať, že tí muži , ktorým sa páčim , sú na vekovej škále od 15- 60 ... už sa do mňa zamilovali aj starí ženatí chlapi, paradoxne , muži rodinných známych takže to už fakt nie je sranda ...
