Je to ten pravý?

Ahojte! :)
Mám problém, milujeme sa s priateľom...už dosť dlho nato, že sme spoznali aj tie naše horšie stránky. No uňho isté veci, sú naozaj zlé, nič s tým nerobí. Je veľmi kľudné navonok, všetci hovoria aký je dobrý, pomôže druhému...no doma u svojich a aj pri mne dostáva občas skraty. Úplne mu prepne, začne až prskať od hnevu, povie, čo by asi aj nechcel, každé slovo kľudné čo mu poviete chápe ako útok na jeho osobu. No najhoršie je, že on si nikdy neprizná chybu. Jediné čo dokáže je, že po chvíli tich sa začne on líškať. vždy je to tak! Vždy! mám to odsledované. No mne to pokaždé veľmi ubližuje :(. Najhoršie je, že začínam myslieť nato, aké to bude, keď budeme už spolu žiť, deti...čo ak aj pred nimi ho popadne ten prúd hnevu. Naozaj to nechápem, lebo ja sa ho aj snažím ukludniť, keď to doňho dojde, aby sa ukludnil, že nič zlé som nepovedala, ani nemyslela, len nech si to premyslí, uvedomí, hovorím celý čas naňho kľudne, nič mu nevyčítam, nehovorím ironicky, proste nič, čo by mu to mohlo spustiť. A robí to aj pri svojej mame napr...Začínam si myslieť, že to má nejakú psychyckú poruchu, slabú stránku. Myslím si, že on vždy keď si má priznať chybu, priznať si, že tomu druhému ublížil, tak to nedokáže pripustiť a radšej začne hulákať...
Takže preto začínam mať dilemu o zmysle tochto vzťahu, či sa s ním len nebudem v budúcnosti trápiť. Lebo takýto jeho príval hnevu zažívam tak cca 2-5x za mesiac.
Druhá vec je, že si myslím, že je schopný mňa dať bokom, a radšej kamošovi, ktorý sa mu aj rok neozval, no po roku sa mu ozve, že potrebuje pomoc, tak mu pomôže priateľ, no mňa zruší, keď sme mali nejaký program naplánový aj pár dní :(. Nepáči sa mi to. Nepoviem, kebyže to bol jeden z jeho srdcových kamarátov, ale toto mi spraví aj pri takých, čo na neho úplne kašlú, ani mu sem tam nezavolajú, len vtedy ak potrebujú pomoc. No a môj priateľ má dobré srdce, tak samozrejme im hneď pomôže. Ja sa vtedy cítim jak taká druhoradá vec preňho :(.
Ďalšia vec. Viem, že sa hovorí, že ženy majú zlé predstavy o chlapoch z amerických filmoch. Ja nechcem žiadneho ideálneho. No mám v povahe darček už vopred preňho premyslieť, aby sa mu to naozaj páčilo a cítil, že to bolo premyslené, zo srdca. ALebo mu vždy keď je u mňa pripravím čaj, pitie (limonáda, šumivé tablety s vit. a pod), zohrejem jedlo, alebo očistím jablko pokiaľ má chuť. No ak ho ja o čosi poprosím, napr. či si môžme ísť do práce čítať veci do izby, lebo sa neviem sústrediť pri telke, a potrebujem sa to naozaj dobre naučiť na druhý deň, tak musím najprv počúvať hlasité nesúhlasné vzdychanie a mrzutý výraz v tváre :(. Je to strašné, to ma vie tak aj trochu nahnevať, že ja zo srdca mu prichystám hoci čo(kúpim ponožky, drogériu, keď vidím, že sa mu čosi chýba) a on nevie ani tak málo pre mňa spraviť a vypnúť tu telku bez šomrania.
A darček od neho? len schmatol prvú vec v obchode (nebudem menovať) a to mi kúpil. Chýbali k tomu totiž iné veci, bez ktorých sa tá vec čo mi on kúpil nedá zaobísť, čiž je mi to teraz úplne zbytočné. A to stačilo, aby to tak rýchlo nekupoval a aspoň predavača sa spýtal, alebo si prečítal o tom na nete :( Ani toľko času kvoli mne nemohol stratiť.
Podľa mňa sú aj taký chlapi tam niekde. Len nie som si tym úplne istá, lebo som takého ešte nestretla, len počula a videla od iných kamarátok. No aj to len mohli príliš chváliť a zlé nepovedať...
Alebo ešte taká maličkosť, ešte keď som skúškovala na VŠ, nespravila som jednu skúšku, hrozil mi medziročník, tak som podliehala panike, smútku, plakala som, priateľ ma vôbec nevedel utešiť, rozosmiať, skôr už som na ňom videla, že sa skôr hnevá, pritom to trvalo len dva dni kým som dostala výsledky z tej skúšky, a spravila som :). No pred vyhodnotením som stretla jedného kamaráta z destsva, tiež išiel akurát do školy a rozprávali sme sa, veľmi som sa pri ňom smiala, úplne som sa uvoľnila, ukludnila, totálne som zabudla na celé vyhodnotenie skúšky, skôr som si pomaly začala v podvedomi niekde hlboko veriť, že na opravnom tú skúšku isto dám. To bol tiež jeden zo zlomových momentov, kedy som začala pochybovať o tom, či je to ten pravý na celý život, pri ktorom budem vychovávať spoločne deti, prechádzať si aj ťažkými obdobiami života...
Poraďte mi prosím vás, vy starší skúsenejší. Mám to nechať tak, a byť vďačná, že ho mám, hoc má takéto vady, alebo mám...ani to radšej nenapíšem, prosím o rady, skúsenosti, vopred moc ďakujem! :)