Vždy som bola toho názoru, že láska nieje tá najdôležitejšia vec na svete a že sú tu omnoho dôležitejšie veci a že život môže byť nádherný aj bez partnera, no potom prišiel On, mali sme obaja 18, všetko bolo krásne... bola to láska na prvý pohľad, no aj tak sme boli len kamaráti, proste sme sa báli prekročiť tú hranicu, hlavne ja som sa bála aby sa to nepokazilo tým, že budeme mať vzťah a potom sa kvôli nejakej hlúposti všetko skončí a v lásku som ani veľmi neverila, ale moje city voči nemu boli stále väčšie, vedela som že ma miluje, vyznával mi lásku a bol mi najlepším priateľom, pár vecí som pokazila, viac menej som si len tak užívala život, lebo som si povedala, že som ešte mladá tak prečo nie? No po piatich rokoch sa to vo mne zlomilo, on ma stále miloval, takú aká som a presvedčil ma o tom, že je to naozaj, a navyše som si myslela že už sme dospeli a veľa krásneho sme spolu prežili. Pár sme tvorili viac ako dva roky a potom - z jedného dňa na druhý mi oznámil, že on proste nechce byť so mnou, lebo nám to obom ubližuje - je pravda, že sme žili dosť divokým životným štýlom a obaja sme také búrlivejšie povahy, ale inak bolo všetko nádherné, práveže sme si vždy obaja hovorili, že máme úžasný vzťah a vôbec sa v ňom nenudíme a potom prišlo toto ako blesk z jasného neba. Najhoršie je, že mi nič ani poriadne nevysvetlil a prerušil so mnou kontakt. Občas sa vídame, ale on odmietol so mnou komunikovať, akurát tak sme sa pohádali a to bolo všetko. A najhoršie je, že od rozchodu prešli už dva roky a ja sa už dva roky neviem pohnúť z miesta, neviem čo mám robiť, žijem, ale iba ako stroj - bavím sa, chodím von s priateľmi, venujem sa tomu čo ma baví alebo respektíve bavilo -, ale aj tak som ako bez duše, usmievam sa akoby na povel, všetkým hovorím len to čo chcú počuť, lebo po nejakom čase od rozchodu mi viacero ľudí povedalo, že to už mám hodiť za hlavu, ale nikto mi nepovedal ako to mám hodiť za hlavu? A vlastne som od nikoho nedostala takmer žiadne pochopenie - možno iba zo začiatku, tak teraz už nikto nevie ako sa trápim , nechcem tým už viac nikoho z okolia zaťažovať. Ale cítim sa úplne prázdna, neviem ako ďalej ...
Láska ma zničila ...
No tak presne toto poznam...Si zena a najhorsie je ked vo vztahu nemate rovnake priority... Ale asi si romanticky typ, kedze uznavas lasku na dlhsie, ako je dnes v mode, samozrejme ja tiez nemusim vztahy typu vcera laska, dnes nenavist, takze ta uplne chapem, a nemas to lahke, ale podla mna si urcite pekne dievca, a raz si najdes takeho, ktory ta bude lubit, a neopusti ta, len treba narazit, na takeho, ktory bude ako ty, ja som podobny, rozchod ma uplne znicil, a to som chlap, ibaze najradsej by som mal vztah na cely zivot, lenze dnesnej dobe, to uz veeeelmi takzo vyjde, dnes mat stastny vztah to je podla mna najvacise stastie.. A zelam ho hlavne tebe, pretoze ty si to zasluzis, a asi to vies aj odcenit, podla prispevku...Zelam vela stastia...
Agness... ja som si začala s priatelom tiež v podobnom veku a to on je dokonca odomna mladší a sme spolu zatial dva roky... Podla tvojho príspevku by som mala akvšak teraz rátat stým že ma nechá lebo som jeho prvá a bude sa chciet vyburit ..je to tak ?
:)
keby si nebola blba a neuzivala si, stalo ti to za to? tak by ste mozno stale boli spolu..
Dodatok
Hm chápem že je to z toho rozchodu nanič a veru chápem že si aj vypiješ ale buď opatrná na ten alkohol - maj na pamäti že pravidelná konzumácia alkoholu i v malom množstve vyvoláva depresie! moja kamarátka -psychiatrička mi to raz povedala keď sme sa bavili o jednej známej ktorá si rada vypije kvôli práci,varovala ju tiež a je úplne jedno či piješ víno alebo drinky
preto buď veľmi opatrná s tým alkoholom - dostane ťa do depresívnych stavov ani nezbadáš kedy..choď niekam na menší zájazd a prevetraj si hlavu aby si prišla na iné myšlienky
Niečo sa v ňom asi nalomilo - niečím si ho sklamala hm... :(
to čo sa tebe javilo ako krásne,úžasné a v poriadku - on to tak pravdepodobne vtedy vôbec nevnímal
p.s. čo si mala na mysli tým ,,užívaním si,, ?
Ved randím, chodím von, snažím sa zamestnať si mysel ... lenže aj tak nedokážem žiadnemu chlapovi dôverovať a aj ked s niekým niekde som tak ako by som tam ani nebola, lebo mám v sebe len prázdno, neteší ma spoločnosť druhých ľudí... väčšinou len sedím doma a čoraz častejšie pijem. Vždy som si rada vypila, ale ked som po pol roku zistila, že aj tak ma nikto nedokáže už pochopiť a že sa neviem vymotať z tejto depresie, alebo čo to vlastne je, tak odvtedy pijem približne každý druhý deň ...
Vas problem bol asi v tom, ze ste si spolu zacali ako velmi mladi, on zrejme mal pocit, ze si neuzil, ze chce skusit aj ine baby a nie s jednou zostat od puberty do smrti. Mozno keby ste sa stretli po tridsiatke, mozno by vam to vydrzalo. Ale to je teraz jedno, este stretnes lasku. Si uz dva roky po rozchode, to najhorsie by malo byt uz prebolene, mala by si byt uz otvorena novemu vztahu. Tak zacni hladat, zacni randit. Mozno zas stretnes niekoho, s kym si budes tak perfektne rozumiet a aj vam to vydrzi.
Viem o com pises. Prihlas sa do boxeristickeho kruzka. Prides na ine myslienky.
