Strata chuti zit

Dobry den.Chcel by som sa zdoverit zo svojim problem online,pretoze viem ze to nikdy nikomu nepoviem v realite.Mojim problemom trpim pravdu povediac uz od malicka a je to moj vyzor.Moj vyzor mi dost brani v ziti normalneho zivota.Kvoli nemu prisli depresie,strata kamaratov rozpad vztahov,a mojmu vzhladu a dnes i bohu davam za vinu kazdu zlu vec ktora sa mi stane.Ako mali chlapec som si nevedel najst stabilnych kamaratov a nemal takmer ziadne detske uspechy.Moja mama(ktora sa rozviedla po otehotneni so mnou) a hlavne moji stary rodicia ma mali za ciernu ovcu rodiny a mozem opravnene povedat ze sa mi dostavalo najmenej lasky.A casom som si to vsetko pocital a vzdy mi vysiel vysledok ze je to kvoli mojmu vzhladu.No bol som clovek ktory si povedal ze ho nic nenastve a bude sa snazit aby ho druhy mali radi i napriek tomu ze je na poslednom mieste.A darilo sa mi.Bol som uplne vyrovnany clovek ktory sa neustale snazil vychadzat dobre s kazdym a i napriek stalim odmietnutiam som sa snazil a k tomu mi strasne pomahala viera k bohu a i ked som sa nemal s kym porozpravat rozpraval som sa z bohom a bolo to pre mna dobre.Ani neviem presne kedy no asi po prichode puberty nastali intenzivnejsie depresie ktore boli z casu na cas aj predtym.No stale to vsetko bolo lahko zvladnutelne hlavne kvoli mojej viere.Po prichode na strednu sa to zacalo zhorsovat.Odmietanie v kolektive,odmietanie zien zacal privadzat pocit prazdnoti a myslienky nad tym smrtou.Napriklad som dost casto premyslal pri jazde v autobuse,ze autobus spadne z mosta ci vybuchne a ja ziskam pokoj.To vsetko sa zhorsovalo kym som nenasiel prvy vztah.Ked to bolo vaznejsie tak to vsetko co ma prenasledovalo da sa povedat cely zivot bolo prec.Premyslal som len nad tym krasnym vztahom a aj napriek tomu ze to vsetko stare tam bolo,k tomu pribudla sikana na strednej ma to netrapilo.Asi preto ze som vedel ze tam vonku je clovek ktoreho milujem a ktory miluje mna.A po troch rokoch ma to dievca nechalo a ked som si uvedomil ze je koniec a ze ju nikdy neuvidim vsetko sa vratilo no v niekolko nasobnej davke.Zacal som citat a co najlepsej samovrazde takmer nic som nejedol nevedel spat mal problemi zo sustredenim vicitky a zistil dalsiu zlu vec.Ze za tie tri roky som sa sustredil len na jednu osobu ktoru som miloval a nic ine nechcel.Nemal som ziadnych kamaratov.Mal som len svojich surodencov a hlavne svojho brata s ktorym sme dobre vychadzali a mal ho rad i napriek tomu ze som bol v rodine vzdy az po nom.Ten mi da sa povedat z toho dost pomohol.Moja dost tazka depresia trvala asi pol roka.Potom som si nasiel dalsi vztah a rozpad tohto vztahu ma takmer zabil.Pokusil som sa o samovrazdu.Potom vecsina mojich myslienok bola len o samovrazde a smrti.Ked som mal priznaky depresie tak pri pocite nad tym ze spacham samovrazdu ustupovali.Mam som dobry pocit vzdy nad tym ked som si spomenul ze uz to nebude trvat dlho a ze ked sa zabijem vsetko to skonci.Dalsie moje vztahy boli o nicom a rozisiel som sa z priatelkov ja,pretoze som videl ze ma aj tak nechce,a ze su na svete krajsi tak naco straca cas so mnou.Prechadzal som do stavu kde som nemal ziadne zivotne ciele a jedina vec ktora ma zaujmala a tiez utesila bola samovrazda.Nech sa mi stalo cokolvek zle daval som to za vinu svojmu vzhladu.Casom sa moja viera k bohu menila na nenavist,obvinovanie a stratu vieri.Dnes mi je uz vela veci jedno a to hlavne tych kvoli ktorym som vtedy zil.Partnersky vztah ma vobec nezaujma(nevyhladavam ho),nezaujma ma co je pre mna dobre a co zle(napriklad viem ze dokazem prestat fajcit zo dna na den no neurobim to,pretoze nechcem)pozeram sa takmer na vsetko skepticky,takmer nic mi neurobi radost,mam problemi s erekciou(po rozchode trojrocneho vztahu) a o sexualny vztah sa zaujmam velmi malo a ak ano ide len o sex s prostitutkou a nemam z toho zly pocit i ked kedysi by som to nikdy nespravil,castejsie pitie alkoholu,(i ked ma kedysi desila predctava naviknutia si nan)nenavist a obvinovanie boha(velmi slaba viera) pocit podrazdenosti,strasne naladovy,a castejsie zijem vo virtualnom svete a vo svojej mysli ako v realite(caste sedenie za PC a myslienky v ktorych som niekto nerealny),pri pisani tohto prispevku pocit ze si ho nik neprecita a nik nan neodpovie pretoze,(a tomu davam vinu velmi casto)sa boh,ci osud snazi zneprijemnit mi zivot.a vedel by som o mojich zapornych veciach napisat knihu.A mam pocit ze sa z mojim vyzorom nedokazem nikdy vyrovnat a ze na tejto planete uz len stracam cas.Mozno odpoved je"(prestan robit tie zaporne veci)no ja nechcem,nevidim v tom zmysel a skusal som to niako mi to nepomohlo.Ani neviem ci je na to vsetko riesenie a ci to riesit chcem.Dakujem kazdemu kto si to precital,a kto tomu chape a ak mate podobny preblem,alebo ste to neako vyriesili,a to hlavne s tym zaverom napiste...