Dobrý deň,
predpokladám, že môj bývalý partner trpí paranoidnou poruchou osobnosti. Zoznámili sme sa prostredníctvom internetu, písali sme si asi 2 roky. Po 2 rokoch sme sa stretli a začali sme rozvíjať "plnohodnotý" vzťah. Spolu sme boli niečo vyše polroka. Vždy som tušila, že je iný ako ostatní. Že má v sebe niečo zvláštne a určite aj to ma k nemu priťahovalo. Rozišli sme sa nepekným spôsobom, vykričal mi veľa vecí, na ktoré nemal právo. To, že trpí paranoidnou poruchou osobnosti mi oznámil prostredníctvom komunikovania cez internet až po rozchode. Bolo to cca 2 mesiace vzad. Neviem či bol vyšetrený psychiatrom/psychológom, alebo si naštudoval informácie na internete a sám si myslí, bez presviedčania niekoho, že trpí touto chorobou. Momentálne sme v štádiu, že z času na čas komunikujeme cez sms alebo internet. Vždy tŕpnem v akej nálade práve bude a ako dopadne naša konverzácia. Keď je v kľude, tak je úplne iný človek ako keď sa u neho prejaví zlosť, hnev, upodozrievanie a podobne. Viem, že táto jeho druhá tvár nie je pravá. Aj keď mi vykričal nepekné veci, stále mi na ňom záleží a chcem mu pomôcť. Vždy mi tvrdil, že som iná ako ostatné, že mám v sebe niečo, čo iní nemajú. Nechcem byť naivná a namýšľať si niečo, ale mám pocit, že som pri ňom vydržala dlho a istým spôsobom si to váži, aj keď to nedáva najavo. To by bolo pod jeho úroveň. Čítala som si články o tejto poruche osobnosti a návody, ako s takouto osobou vydržať. Viem, že ako partnera ho mať pri sebe nemôžem, zničila by som si život. Ale naozaj mi na ňom záleží a ak by bolo možné, rada by som mu pomohla. Len neviem či to možné je a či vôbec bude o moju pomoc stáť. Keďže všetky, aj tie najlepšie úmysly si vždy pretransformuje. Nie som odborník a neviem v akom štádiu poruchy sa nachádza. Na začiatku to bolo všetko pekné, ale postupom času sa náš vzťah zhoršoval. Stále ma upodozrieval, že ho podvádzam, bežné veci nechápal, keď som chcela stráviť víkend s rodinou, nahneval sa na mňa, že ho nemám rada a že nemám potrebu s ním tráviť čas. Naozaj som sa snažila, ale myslím si, že drvivá väčšina ľudí pri takejto osobe jednoducho nevydrží. Nechcem ho ako partnera, ale naozaj mi na ňom záleží a priala by som si, aby sa nejak uvedomil, aj keď po prečítaní profilu tejto poruchy si myslím, že je to skôr nereálne. Nechcem byť ako ďalšia v poradí, ktorá sa mu otočila chrbtom a nechala ho napospas. Len, neviem, či si môj záujem zase nepretransformuje do tej jeho podoby. U neho ani z voza, ani na voz. Po rozchode som sa snažila ho ignorovať, aj keď ma to stálo veľa síl nereagovať na jeho správy a sms. Avšak vždy som zlyhala, ozvala sa, začali sme opäť rozoberať problémy (na internete, osobne som s ním od nášho rozchodu nebola) a vždy to skončilo rovnako, nadával mi, obviňoval ma zo všetkého, obviňoval ma z nášho rozchodu.
Premýšľala som, že zájdem za psychológom, porozprávam sa s ním nech sa vyjadrí, či to nie je z mojej strany strata času, energie a podobne, sa ním zaoberať. Myslím si, že viem ako na neho, teda viem kedy vystupuje taký aký je, tá jeho pravá tvár, ktorú mám na ňom rada a viem, že iba vtedy mi povie svoj úprimný názor, viem, že vtedy mi neklame...Ale akonáhle sa dostane do štádia druhej tváre (zlosť, hnev, upodozrievanie, výčitky, nadávky...) sa s ním nedá komunikovať a najlepšie je prerušiť kontakt a nechať ho vychladnúť. Viem, kedy ho môžem do tohto štádia nahnevanosti dostať, akým spôsobom, ale niekedy, aj keď sa všemožne snažím mu neoponovať a uhrať to všetko do neutrálne podoby, i tak sa rozohní a začne sa peklo. Uvedomujem si, že pri tejto poruche je najlepšie s osobou v štádiu blížiaceho sa excesu komunikovať neutrálne, nepresviedčať ho o mojej pravde a nevytýkať mu to, čo rozpráva on. Ale nie vždy sa mi podarí konverzáciu udržať v rovine neutrálnosti, teda tak, aby nemal dôvod vybuchnúť. A navyše, niekedy mám pocit, že si ten dôvod na výbuch nájde sám.
Neviem čoho všetkého je schopný, či by bol schopný mi ublížiť fyzicky, psychicky toho schopný bol, podnikol také kroky, ktorými vedel, že mi psychicky ublíži. Robil to vedome v tom čase, kedy sa prejavuje práve tá druhá stránka jeho osobnosti.
Chcela by som vás, ktorí máte s takouto osobou skúsenosti, poprosiť o radu, či sa s ním stretnúť a porozprávať sa o tomto jeho probléme. Doposiaľ som sa s ním o tom nerozprávala a vôbec netuším, ako bude reagovať, či ho to rozhorčí alebo sa bude vedieť so mnou rozprávať normálne a s kľudom. Alebo mám prerušiť všetky kontakty s ním a žiť si svoj vlastný život? Aj keď je to pre mňa naozaj ťažké, naozaj mi na ňom záleží, ale nie som si istá, či to zvládnem, či zvládnem tie jeho neustále zmeny nálad....raz cukor a raz bič...Ale, ak by sa dalo, chcela by som mu pomôcť.
Vopred veľmi pekne ďakujem za reakciu.
