Moju mamu som nevidela uz asi 10 rokov. Je to kvoli tomu, ze v mojom detsve ma psychicky aj fyzicky tyrala. Rozviedla sa s mojim otcom a potom som jej sluzila ako jej hromozvod nervov. Stale na mna vrieskala, bila ma, hovorila mi, ako by jej bolo dobre, ak by som sa nenarodila. Cele detsvo som trpela jej zachvaty a citila som sa hrozne sama a ubita. Zavidela som inym detom, ktore mali normalny domov, kym ja som doma prezivala iba peklo. Po maturite som okamzite odisla z domu. Nesnazila sa ma kontaktovat prve dva roky, potom sme sa obcas rozpravali telefonicky, aj to iba na chvilu... teraz je tomu uz 10 rokov, co som ju nevidela, vydala sa znova, ze si usporiadala svoj zivot... Aj ja som si usporidala zivot, tak ako chcem, mam skveleho manzela, vlastny dom a pred nedavnom sa mi narodil krasny syncek. Z poslednych maminych hovorov som vycitila, ze ma tuzi znova vidiet. Tak som jej zavolala a stretli sme sa na skype. Plakala a hovorila mi, ze strasne lutuje, ako sa ku mne chovala, ze sa liecila na psychiatrii, uz berie lieky, a ze sa zmenila. Pravidelne chodieva na terapiu k psychiatrovi. Povedala, ze ma strasne tuzi vidiet a takisto aj jeho vnucika. Po tomto hovore som velmi nad vsetkym uvazovala. Nakoniec som jej zaplatila letenku (nebyvam na Sk) a pozvala ju k nam na krstiny nasho maleho. Bude s nami byvat 3 tyzdne. Spozna mojho manzela a svojho vnuka. Urobila som spravne? To, ako mi ublizovala v detsve, to jej uz odpustit nedokazem. Poznacilo ma to na cely zivot. Mohla by som sa iba nad to povzniest a prijat ju taka aka je... Tym, ze som odisla z domu a nebola s nou v kontakte dlhe roky, tak tym sa moje rany zahojili a stala som sa stastnou, na detstvo skoro zabudla. Ale bojim sa, ze ked pride mama, tak mi otvori stare rany a znici mi to, co som si doteraz budovala. Aj ked hovori, ze to lutuje, a ze by spravila pre mna vsetko na svete a ze sa zmenila. Je to tazke, mam ju znova prijat ako matku? aky postoj k nej zaujat?
Navrat stratenej matky...
Dinami
